Či už vnímame kontempláciu ako niečo vyhradené pre mystikov, ktorí zažívali pri modlitbe extatické stavy, alebo ako niečo krásne, ale pre nás  nedosiahnuteľné, mali by sme rátať s tým, že pokiaľ budeme večnosť tráviť v nebi, bude kontemplácia aj súčasťou našej reality. Rozprávame sa s otcom Rafaelom Tresom OP. 

 

Čo je kontemplácia? Ako rozumieť tomu slovu? 

Keď hovoríme, že modlitba je rozhovor s Bohom, komunikácia, tak kontemplácia je prebývanie zamilovaných pri sebe bez slov. Teším sa, že som pri ňom a on je pri mne. A to mi stačí. Tu láska prebieha na úplne inej úrovni.

Je možné sa o kontempláciu snažiť, dá sa jej naučiť alebo je to vyslovene dar od Boha?

Môže to byť v niektorých prípadoch vliate, ale aj tak sa s tým dá pracovať, rozvíjať to. Aj Božské čnosti, vieru, nádej a lásku dostávame pri krste automatický všetci, ale predsa v praktickom živote vidíme, že ich nemáme všetci na rovnakej úrovni. Čím to je? Niekomu dal Boh viac a niekomu menej? Nie. Niekto s darom spolupracuje viac a niekto menej. Niekto tie čnosti rozvíja a niekto nie.

Ako teda možno rozvíjať kontempláciu? 

V prvom rade tým, že Pána Boha milujem, že mu dávam prednosť pred všetkým ostatným. V konkrétnosti to znamená, že nedovolím, aby úcta k nemu a zachovávanie jeho prikázaní boli pre mňa na podradnej úrovni, ale aby boli pre mňa dôležité. Ako povedal Pán Ježiš: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ Láska znamená, že dávam druhému prednosť pred sebou. Keď milujem Krista Pána, dávam prednosť jeho pohľadu na svet pred tým mojím, jeho pohľadu na poriadok pred tým mojím. Božie prikázania nám ponúkajú – pozrieť na svet, ako ho vidí Boh, pozrieť na poriadok, ako ho vidí Stvoriteľ, ktorý tento poriadok veciam dal. Stretávam sa s ním v modlitbe, vo sviatostiach a snažím sa o čistotu. Toto sú kroky, ktoré vedú k tomu, že človek prehlbuje svoj vzťah k Bohu. Od formálnej roviny – musím sa pomodliť, musím ísť na spoveď, musím ísť na omšu… prechádzame do roviny – Bože, či mi niečo dáš alebo nedáš, chcem byť pri tebe. Boh potom dáva do toho svoju milosť, ešte prehlbuje náš vzťah, keď vidí záujem, ochotu človeka. A potom s pomocou Božieho Ducha dochádza ku kontemplácii, že človek vidí viac než len to, čo je bežné.

Čo sa pri kontemplácii deje?

Predovšetkým vidíme za fyzickou realitou niečo hlbšie, niečo viac. Či už v rodinnom živote, v práci v kuchyni, pri prechádzke po prírode, po meste, v  kontakte s ľuďmi… Ale to sa môže diať jedine vtedy, keď sme blízko pri Pánu Bohu. Je to hlbší a duchovnejší vhľad na realitu okolo nás. Vyplýva z toho, že sa snažíme pozerať na svet jeho očami.

Svätý apoštol Ján dokázal vystihnúť podstatu Boha a podstatu kresťanstva, keď hovoril, že Boh je láska a vo svojich textoch rozoberal tému lásky k Bohu a k blížnemu viac ako hociktorý zo svätopiscov. Prečo to tak bolo? Lebo pri Poslednej večeri bol pri Ježišovej hrudi. Počul, ako tlčie jeho srdce. Videl, ako bolo na kríži prebodnuté, ako vydalo zo seba všetku krv a vodu, pretože láska chcela ísť von. Viac nedokázalo tú lásku udržať, keď to povieme tak obrazne. Pretože Ján bol blízko pri tomto srdci, naučil sa, po čom ono túži. Aj my, aby sme vedeli pozerať na svet Božími očami, nemáme inú cestu, ako byť blízko pri ňom, byť blízko pri jeho srdci a počúvať ho.

Bude nebo jednou veľkou kontempláciou?

Jednoznačne. To už bude maximálna kontemplácia. Náš vzťah s Bohom tu nebude prebiehať prostredníctvom obrazov alebo nejakých náznakov, ale blízkosť bude bezprostredná. Poznanie bude iné než zažívame teraz, keď sme determinovaní naším fyzickým telom a ľudskou slabosťou. Bude tam bez prekážok také intímne zjednotenie s Bohom, že nás to bude napĺňať neuveriteľnou radosťou. Pretože v ňom budú naplnené všetky naše najhlbšie túžby a v ňom už budeme bez prekážok poznať Pravdu.

 

Jana Solárová