Advent je mnohokrát časom náročných príprav na Vianoce. Upratovanie, zháňanie darčekov v preplnených supermarketoch dookola vyhrávajúcich Jingle Bells. Na zapchatých cestách a parkoviskách si vymieňame nervózne gestá s celkom neznámymi ľuďmi a do toho všetkého sa snažíme nezanedbať duchovnú prípravu na Vianoce. Viete, že podstatnú úlohu tu hrá práve ticho? Prečo a ako sa oň usilovať? Slovo má otec Rafael Tresa OP. 

Často počúvame z kazateľnice, že cez Advent by sme sa mali stíšiť. Cez Advent, podobne ako cez Pôst, nebývajú zábavy. Prečo je dôležité adventné ticho?

Neviem, či je to v súčasnosti úplne tak, že nebývajú zábavy… Kedysi to tak bolo, cez Advent a cez Pôst bol takzvaný zakázaný čas. Nekonali sa žiadne zábavy, veselice, svadby. Teraz už bývajú otvorené bary, diskotéky a málokto už myslí pri tom na Advent … Ale odporúčanie, aby sme sa zdržiavali v tichu, je veľmi dôležité. Prvý adventný týždeň, ktorý sa začína prvou adventnou nedeľou, nám liturgia predkladá pred oči obraz posledných dní, posledného súdu. Týmto liturgickým obdobím, ktoré prežívame, chce Cirkev zdôrazniť fakt, že celý náš život je advent. Celý svoj život čakáme na príchod Krista. Iste, on už prišiel, fyzicky ako človek, je tu medzi nami v Eucharistii a vo sviatostiach, ale čakáme jeho druhý príchod. To je ten príchod, na ktorý sa Cirkev a kresťanstvo pripravovali, odkedy vystúpil do neba. Náš advent je prípravou, ktorá je postavená na tom, že sme bdejúci. To neznamená, že nikdy nespíme, ale že sme ostražití. Teda postoj bdelosti, ostražitosti, pripravenosti, je dobré si pestovať po celý život, aby sme mali pod kontrolou seba, svoje sklony, to, čo púšťame do seba, čomu veríme, ako sa správame, pretože Pánov deň, ako hovorí Písmo, príde nečakane.

S Adventom sa často spája aj obraz púšte. Prečo?

Od druhého týždňa počúvame o Jánovi Krstiteľovi, ktorý je na púšti. Púšť je typickým miestom pre adventnú prípravu, pretože tam zaznieva Pánov hlas, hlas Pánovho predchodcu – vyrovnajte mu chodníky. Jeden poľský kňaz sa vyjadruje k tomu, prečo je dôležitá púšť pre človeka. Hovorí, že je to preto, lebo na púšti sa nemáš kam skryť. Keď je človek v meste, môže si dať na seba masku, môže sa hrať, že je niekým iným, môže sa skryť v množstve budov, množstve aktivít, množstve ponúk. Neosobnosť, anonymita… Ale na púšti je človek taký, aký je, nemôže sa na nič hrať, pretože by neprežil. To odosobnenie od všetkého, od množstva lákavých ponúk, pomáha človeku byť samému so sebou, počúvať to, čo je prítomné vo vnútri, zahľadieť sa do toho, aký naozaj som.

To môže byť niekedy náročné, vidieť, čo mám v sebe…

Je to náročné, preto to málo ľudí riskuje. Preto sme v súčasnosti zahlušovaní hudbou, slovami, reklamami, z každej strany. Ideme v aute, pustíme si rádio, je chvíľka ticha, tak slúchadlá do uší… Človek sa bojí byť sám so sebou. Ale nepochopím, kým som, ak sa nepostavím tomu tvárou v tvár. Veľmi peknou súčasťou duchovnej obnovy je aj pôst. Keď sa človek postí a je hladný, v takejto rizikovej situácii, keď už sa ozýva pud sebazáchovy, človek vidí, čo v ňom naozaj je, ako reaguje, ako dokáže zvládať ťažké situácie, koľko toho dokáže zniesť, obetovať pre dobrú vec, pre Božie veci. Preto si Cirkev odjakživa rezervovala na významné obdobia ako je Advent či veľký Pôst priestor na askézu a intenzívnejší duchovný život, a hlavne priestor pre ticho, aby sme konečne pustili k slovu Boha, ktorý k nám hovorí cez prorokov, cez liturgiu, cez modlitbu, dotýka sa nás hlavne v mlčaní. A dáva nám poznať seba samého práve cez ten okamih, keď sme sami so sebou.

Aj keď človek nerozpráva, v hlave mu stále niečo beží. Je už toto tichom alebo sa treba usilovať, aby sa utíšili aj myšlienky?

Odpoveď na to prinášajú viacerí mystici, keď hovoria, že aj človek, ktorý ústami nerozpráva, môže byť nesmierne ukecaný. Keď hovoríme o tichu, o priestore, ktorý chceme pripraviť Pánovi, aby v nás mohol prehovoriť, tak nejde len o to, že zavriem ústa, niekedy musím chytiť pod krk aj svoju predstavivosť, svoje myšlienky, všetko, čím žijem. Porovnávania, posudzovania, žiale… Iste, je dôležité, aby sme o tom vedeli Bohu rozprávať v modlitbe, ale keď si uvedomíme, že modlitba je dialóg, tak musíme pripustiť, že normálny rozhovor dáva priestor aj tomu druhému, aby mohol niečo povedať. Keby som si sadol s niekým na kávu alebo do reštaurácie a celý čas budem hovoriť iba ja, čo sa mi stalo, ako sa cítim, nakoniec vezmem účet, zaplatím a odídem, tak to nebude skutočným stretnutím, ktoré posúva a buduje vzťah. A naša modlitba je niekedy taká istá, že si kľaknem, otvorím knižku a rozprávam, toto mi daj , toto mi odpusť… Kde má miesto Boh? Kde sa môže ozvať? Kde dostane priestor? Každý chce počuť Boha, každý ho chce stretnúť, ale dávame mu priestor? Kartuziáni hovoria, že materinskou rečou Boha je mlčanie.

V tichu započujeme Boží hlas?

Určite sa v tichu bude k nám Boh približovať. Niekedy nemusíme jeho dotyk cítiť. Boh svoje najväčšie diela a zázraky robí v tichu a vtedy, keď nemá žiadnych svedkov. Stvorenie sveta sa udialo bez svedkov, stvorenie ženy nastalo, keď Adam spal, Ježiš sa narodil uprostred noci v Betleheme, v Knihe múdrosti sa hovorí, že „kým všetko objímalo hlboké ticho a noc v rýchlom behu došla do polovice, zoskočilo tvoje všemohúce slovo z neba, z kráľovského trónu, ako tvrdý bojovník doprostriedka zeme, odsúdenej na záhubu“ (Mud 18,14-15). Kristus vstal z mŕtvych uprostred noci, bez svedkov. Teda byť ticho a byť bedlivý, znamená byť svedkom veľkých Božích divov, či už vo mne samom alebo niekde okolo. Ticho je dôležité na to, aby mohol Boh konať. Niekedy sa odporúča odpoveď, ktorú dal Bohu Samuel, keď bol v noci v chráme a trikrát počul, že ho niekto volá, trikrát išiel k Hélimu a on mu povedal – ja som ťa nevolal, choď spať. Keď prišiel tretíkrát, Héli mu povedal, ak sa ti to ešte raz stane, povedz – Hovor, Pane, tvoj sluha počúva. Toto musíme aj my povedať Bohu a byť ticho, nechať ho, nech hovorí. Odstaviť aspoň na chvíľočku našu predstavivosť, vnútorný hluk, nespokojnosť a dovoliť Bohu, aby hovoril on. Advent je o tom – teraz chcem počúvať teba. Keď sa pripravujeme na príchod Krista, chystáme vzácnemu hosťovi, ktorý má prísť, dôstojný príbytok. Preto zaznieva Božie slovo o tom, čo treba zmeniť, čo treba napraviť, ako dať veci do poriadku. Tomu môžeme porozumieť len vtedy, ak budeme počúvať.

Potrebujeme na to, aby sme dosiahli vnútorné ticho, byť obklopení úplným vonkajším tichom?

Myslím si, že vonkajšie ticho veľmi pomáha vnútornej sústredenosti a vnútornému nastaveniu. Ale keď už sa človek s pomocou Božej milosti vypracuje na takú úroveň, že dokáže byť s Bohom a počúvať ho bez ohľadu na to, aké sú okolnosti, tak je to veľmi dobré. Teda, vonkajšie ticho nie je úplne nevyhnutné, ale veľmi pomáha, ak je, lebo nedáva stimuly, ktoré nútia človeka oddeliť sa od vnútornej pozornosti. Preto sú v kláštoroch vyhradené časy pre ticho. Je dobré starať sa, aby mi aj prostredie pomáhalo. Ale napríklad svätá Faustína v Denníčku píše, že aj uprostred množstva ľudí dokáže byť sama s Bohom.