V istom bode sa mladý človek ocitá na križovatke a rozhoduje sa, ako ďalej v živote. Ak je Božia vôľa jeho prioritou, nevyhnutne sa dostáva aj k otázke rozlišovania svojho povolania. Mám si založiť rodinu alebo sa stať kňazom či rehoľníkom? Existuje návod, ako spoznať Božiu vôľu? Čo ak sa pomýlime? Rozprávame sa s promotórom pre povolania, otcom Samuelom Lovásom OP.

Má Boh vybratú cestu pre každého človeka a našou úlohou je odhaliť Boží zámer a zariadiť sa podľa neho?

Nie je to tak, že by sme mali s Bohom hrať hru Hádaj, na čo myslím. On na niečo myslí a my to máme horko-ťažko nájsť a zariadiť sa podľa toho – tak to určite nie je. Na druhej strane, keď si pozrieme Sväté písmo, tak je zrejmé, že Pán Boh má plán života pre každého z nás. Každý má cestu, na ktorú je povolaný. Cesta nasledovania Pána je cesta lásky, na ktorú nás pozýva, aby nás priviedol k šťastiu. Je to cesta, ktorá nás dovedie k naplnšiemu šťastiu.

Ako rozlíšiť Božiu vôľu?

Ak človek chce rozlíšiť Božiu vôľu, musí tráviť čas s Bohom. Aj prirodzene, ak chcem poznať, aký je nejaký človek, tak sa snažím s ním tráviť čas. Rovnako trávim čas s Pánom v modlitbe, vo sviatostiach a potom zisťujem, kam ma volá. Prvým a najspoľahlivejším znakom je to, k čomu ma vnútri priťahuje.

Je vnútorná istota jeden zo znakov, že som sa rozhodol správne? 

Istota sa často získa až po rokoch. Ak je mladý človek priťahovaný do rehole, nezistí na 100 percent, že je to jeho cesta, kým rehoľný život nezačne žiť. A až po rokoch, keď sa díva späť, môže mať istotu, že je to tá správna cesta. Keď Cirkev príjme od niekoho doživotné rehoľné sľuby, Božia vôľa sa objektivizuje a človek si môže byť istý tým, že má toto povolanie. To platí aj o povolaní do manželstva. Človek nemusí po piatich rokoch manželstva rozlišovať, či si zobral toho správneho.

Teda ten, kto už zložil sľuby, si môže byť istý, že je tam, kde ho Pán povolal?

Môže sa niekedy stať, že človek nemá autentické povolanie a po určitom čase Cirkev vyhlási jeho sľuby za neplatné. Ak bol napríklad niekto do sľubov donútený, v minulosti sa to stávalo napríklad zo strany rodičov.

Čo ak sa človek vyberie inou cestou, ako je tá, ktorú vníma ako svoje povolanie?

Aj takýto človek môže byť spasený. Rehoľný život je pozvanie k žitiu evanjeliových rád, ktoré Kristus odporúča. Keď za ním prichádza bohatý človek a pýta sa: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som mal večný život?“, Kristus mu povie: „Zachovávaj prikázania“. To je povinná cesta spásy, plniť prikázania s pomocou Božej milosti. Niektorých ľudí však Kristus pozýva na cestu dokonalosti zachovávaním evanjeliových rád chudoby, čistoty a poslušnosti. Cirkev to vždy vnímala ako vyšší spôsob nasledovania Krista, cestu k dokonalosti, ktorá nie je pre každého a nie je ani “povinná”. Nasledovanie Krista v zasvätenom živote je nasledovanie v láske. Kristus si niekoho vybral nie kvôli tomu, aby naňho zavesil ťažké bremeno, ktoré nie je schopný uniesť, ale vybral si ho, aby mu dal účasť na plnšom živote. Keď niekto vie, že povolanie má a odmietne tú lásku, ktorú mu cez toto povolanie Pán Boh ponúka, prehrešuje sa proti láske.

Sú pokoj a pocit šťastia kritériami, podľa ktorých sa pri hľadaní Božej vôle rozhodujeme?

Skôr by som povedal, že človek, ktorý je povolaný, cíti príťažlivosť ku kňazstvu alebo zasvätenému životu. Niekedy je to sprevádzané pocitom hlbokého pokoja a radosti, ale niekedy nie. Zasvätený život či kňazstvo nie je “realizovaním mojich najhlbších túžob”. Už vo Svätom písme vidíme, že učeníci, ktorí sú povolávaní, sa niečoho dôležitého zriekajú – svojho zamestnania, rodiny, majetku… Nemajú teda naplnené všetky svoje túžby. Je prirodzené, že muž hľadá zjednotenie so ženou. A obaja si chcú založiť rodinu. Rehoľné povolanie je povolaním v nadprirodzenom poriadku, prekračuje požiadavky prirodzenosti a niektoré túžby človeka nutne zo svojej podstaty ostávajú nenaplnené. Zriekam sa intímneho manželského života, majetku, dokonca svojej vôle, ktorú podriaďujem vôli predstaveného. Niečo podstatné z mojich túžob ostáva nenaplnené. To spôsobuje, samozrejme, aj nepokoj, ale dlhodobo by u človeka mal prevažovať pokoj a radosť zo zvoleného spôsobu života.

Ďakujem za rozhovor!
Jana Solárová