Tomáš Akvinský, narodený na území dnešného Talianska, teológ, filozof, dominikán 13. storočia, žiak Alberta Veľkého a učiteľ Cirkvi. Možno ho máme v škatuli s nálepkou „nepochopiteľný, nezrozumiteľný, ťažkopádny “. Nebol však len vo výškach múdrosti a poznania, ale aj v hĺbkach Božej intimity. Sám povedal, že v modlitbe pred svätostánkom sa naučil viac ako z mnohých hodín štúdia. Piesne Ctíme túto sviatosť slávnu alebo Klaniam sa ti vrúcne, ktoré sa dodnes spievajú, pochádzajú z jeho pera (alebo skôr brka). Nahliadnuť bližšie do jeho myšlienok a interpretovať ich prístupným jazykom nám pomôže otec Samuel Lovás OP, ktorý sa venuje štúdiu tomistickej morálnej teológie.

Bol Tomáš viac filozof alebo teológ?

Tomáš bol obidvoje. Stredovekí myslitelia nemali striktné rozdelenie na filozofických a teologických, ale finalita u Tomáša je jasne teologická, pretože cieľom jeho učenia je Boh, Božia sláva a blaženosť človeka, ktorú nájde, keď spočinie v Bohu. Takže Tomášova podstata je aj vo filozofických častiach jeho diela teologická.

Tomáš predstavuje dôležitý míľnik v teológii. Aká bola teológia pred Tomášom? 

Jedna z podstatných čŕt Tomáša je syntéza predchádzajúcich patristických a začínajúcich scholastických otcov. Predtým sa riešili parciálne otázky, Tomáš zosumarizoval ich učenia. Napríklad v diele Catena aurea systematizuje učenie otcov pri komentovaní Svätého písma. Systematizuje aj sv. Augustína, ktorý sa venuje mnohým otázkam, ale nie systematicky. Jeho nóvum je, že „pokresťančil“ Aristotela. Ukázal, že pre kresťanskú filozofiu je učenie Aristotela vhodnejšie ako učenie Platóna.

V úvode Teologickej sumy konštatuje, že existuje mnoho teologických diel, ale sú rozsiahle a nemôžu slúžiť, a preto sa rozhodol napísať niečo ľahké. Podarilo sa mu to?

Summa teologická je Tomášovo posledné, vrcholné dielo. Napísal ju pre začínajúcich teológov a filozofov. Predtým napísal diela, ktoré boli oveľa rozsiahlejšie ku daným otázkam – Questiones disputatae, teda Diskutované otázky. Summa teologická je akési zjednodušenie vecí, ktorým sa Tomáš už predtým venoval. Keď človek zjednodušuje, musí tomu dobre rozumieť a mať to dobre premyslené, aby zachoval podstatu, čo sa Tomášovi podarilo. Jeho učenie pritom nie je zriedené, ale záležitosti, ktorých sa už predtým dotýkal vo svojich dielach, sú vyjadrené jednoduchším spôsobom.

Tomáš vstupuje do filozofického sveta, ktorý nenachádza súhru medzi vierou a rozumom. Ako sa mu podarilo nájsť spoločného menovateľa týmto dvom protikladom? 

Tomáš vychádza z toho, že Boh stvoril človeka a stvoril aj ľudský rozum. Človek môže prísť rozumom na mnohé veci a vo svojej podstate rozum a pravdy viery nemôžu byť v protiklade a ani nie sú. Boh a jeho pravdy nie sú ďalšie súčasti v usporiadaní sveta. Veci, ktoré poznávame zmyslami, nie sú na tej istej úrovni ako Boh. Tieto veci sú nadprirodzené. Isté pravdy viery sú však rozumom nepoznateľné. Napríklad to, že Boh existuje v Trojici, je zjavená pravda, na ktorú by rozum nikdy neprišiel, ale zároveň to rozumu neprotirečí.

Ďalším problematickým bodom je vzťah duše a tela. Aké miesto má telo v duchovnom živote človeka?

V Tomášovom ponímaní je človek jednota tela a duše. Telo sa od ľudskej prirodzenosti nedá oddeliť. Nepozerá naň s nejakým pohŕdaním, dokonca hovorí, že výnimočnosť každého človeka nie je daná len tým, že má výnimočnú dušu, ale aj telo. Obidve rovnako tvoria človeka. Pri smrti dochádza k oddeleniu tela a duše, ale tento stav je podľa Tomáša človeku neprirodzený. Duša po smrti a pred vzkriesením tela žije v neúplnosti. Tomášova teológia dáva telu dôležité miesto. Platonisti považovali telo za väzenie duše. Sv. Pavol, keď v areopágu hovorí o vzkriesení tela, narazí na nevôľu, lebo vládlo presvedčenie, že po smrti sa konečne duša od tela oslobodí. Kresťanstvo a sv. Tomáš s ním učí, že telo nie je väzením, ale niečím pozitívnym.

Tomáš vo svojej filozofii vychádza z veľkej časti z Aristotela, ktorý žil takmer štyristo rokov pred Kristom. Prečo práve Aristoteles, ktorý nemal šancu stretnúť sa s kresťanstvom? 

Z kresťanského pohľadu by sme mohli povedať, že Aristoteles dostal milosť na to, aby spoznal niektoré veci tak, ako v skutočnosti sú. Tomáš našiel u Aristotela pomenovanie rozdielu medzi bytím a nebytím, existenciou a esenciou, matériou a formou, potenciou a uskutočnením. Tieto pojmy Tomáš od Aristotela prevzal a použil ich na opísanie sveta a skutočností, ktoré sa v ňom nachádzajú.

Napravil aj niektoré chyby v učení svätého Augustína, ktorý vychádzal z Platóna.

Sú aj v učení svätého Tomáša nejaké chyby?

Známa je napríklad otázka nepoškvrneného počatia Panny Márie. Tomáš si prešiel v tejto dileme určitým vývojom. Mladý Tomáš bol za náuku o nepoškvrnenom počatí, ale v neskorších rokoch mal problém s tým, že ak by Panna Mária bola počatá bez dedičného hriechu a nikdy nespáchala osobný hriech, znamenalo by to, že nemala účasť na Kristovom vykúpení. S tým mal Tomáš problém. Preto tvrdil, že aspoň na istý čas Panna Mária mala dedičný hriech. Ďalšia vec bola ohľadom sviatosti kňazstva. Konkrétne, kedy je moment, keď je diakon vysvätený. Tomáš hovoril, že je to vo chvíli, keď mu biskup odovzdáva obetné dary. Cirkev neskôr vyjadrila názor, že je to v momente vkladania rúk a prednesení konsekračnej modlitby.

V Katechizme katolíckej cirkvi je Tomáš citovaný 61-krát, čo je najviac zo všetkých cirkevných učiteľov. Znamená to, že dodnes nebol nikým prekonaný?

Áno, Cirkev to o ňom vyslovene hovorí. V encyklike Aeterni Patris pápež Lev XIII. vyzdvihuje učenie svätého Tomáša a dáva príkaz, aby ho študoval každý seminarista. To platí dodnes. Cirkev sa o ňom vyjadruje tak, že je to učiteľ Cirkvi, ktorého učenie nebolo nikdy prekonané. Na druhej strane, Cirkev nestotožňuje svoje učenie s učením svätého Tomáša, nie je medzi nimi znamienko rovná sa. Ale výnimočnosť učenia svätého Tomáša je potvrdzovaná aj poslednými pápežmi – Ján Pavol II., Benedikti XVI. aj František sa vyjadrovali o jeho výnimočnosti.

A čo teológovia po ňom? 

Tomáš reagoval na problémy a otázky svojej doby. Niektoré veci, napríklad protestantská reformácia, prišli neskôr. Jeho žiaci aplikovali Tomášovo učenie na problémy svojej doby. Ďalší filozofi a teológovia reagujú iným spôsobom na problémy a otázky svojej doby a používajú aj iné nástroje ako učenie svätého Tomáša.

V Tomášových spisoch sa dočítame, že posledným cieľom človeka je šťastie. S tým by sa asi veľa dnešných ľudí vedelo stotožniť – ísť za svojim šťastím aj cez mŕtvoly, aj za cenu hriechu. Toto asi Tomáš nemal na mysli…

Myšlienku, že posledným cieľom človeka je šťastie, tiež prevzal od Aristotela. Aristoteles myslel na prirodzené šťastie človeka. Človek speje k dokonalosti a zavŕšením dokonalosti je dobrý život, ktorý pozostáva z čnostného konania. Tomáš preberá tézu, že človek rozkvitá budovaním čností. Zároveň ale hovorí, že blaženosť, ktorá je zavŕšením života človeka, je skôr dôsledkom jeho zjednotenia s Bohom.

Na konci života mal Tomáš zjavenie, po ktorom nazval všetko, čo napísal, kopou slamy. Ako to myslel?

Legenda hovorí, že sa mu zjavil Kristus a povedal mu: „Tomáš, dobre si o mne písal. Čo za to chceš ako odmenu?“ A Tomáš povie ako správny teológ: „Nič iné, len teba, Pane.“ Táto príhoda hovorí, že Pán mu dal zakúsiť účasť na Božej prirodzenosti a Tomáš, keď ju zakúsil, všetko iné oproti nej mu prišlo ako slama. To, čo Tomáš zažil, čaká aj nás, keď sa stretneme s Bohom. Popravde však všetko okolo nás je oproti Božej sláve len kopou slamy. Nedá sa teda povedať, že Tomáš písal iba slamu a niekto iný napíše to podstatné. To za nás napíše až Boh.

Za rozhovor ďakuje Jana Solárová

Fotografie: archív otca Samuela

Obrázok: Bartolomé Esteban Murillo – Santo Tomás de Aquino (commons.wikimedia.org)