🗣 Toto kázanie si môžete vypočuť tu 🗣.

V Žalme 23 žalmista píše: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje.“ Je to podľa mňa jeden z najkrajších žalmov, ktorý vyjadruje vzťah Boha k človeku. Na to, aby sme túto symboliku lepšie pochopili, je potrebné si uvedomiť, že v istom období židovských dejín žili Židia ako kočovníci a na ich prežitie bolo nevyhnutné mať pastierov, ktorí dávali pozor a strážili stáda, dávali pozor, aby stádo nezablúdilo, ochraňovali ho pred predátormi a snažili sa ho viesť na pastviny, kde sa dané stádo nasýti. V neskoršom období sa pomenovanie pastier používalo ako metafora pre kráľa a práve takúto metaforu nám ponúka Písmo – Boh ako pastier židovského ľudu, ktorý sa o svoje stádo stará. Neskôr sám Ježiš o sebe hovorí ako o dobrom pastierovi, ktorý neváha aj svoj život položiť za svoje ovce.

„Pán je môj pastier, nič mi nechýba!“ Samotné Božie slovo nám hovorí o tom, že Pán sa o nás stará ako pastier, a tak sme v bezpečí. Podobne ako ovce pri dobrom pastierovi sú v bezpečí pred predátormi a nebezpečenstvami, ktoré na bezbranné ovce číhajú, tak sme v bezpečí aj my pred „rôznymi nebezpečenstvami, frustráciami a naoko nezmyselnými situáciami v našom živote“. Je to paradox. Písmo nám jasne hovorí, že máme Dobrého pastiera, pri ktorom nám nič nechýba, pri ktorom sme v bezpečí a dušu nám osviežuje, a predsa väčšina z nás žije v strachu a sme frustrovaní. Žijeme v strachu, ktorý nás paralizuje. Ako kresťania by sme však mali byť ľuďmi nádeje a neustále si pripomínať, že náš Pán je ten, ktorý nám osviežuje dušu. Veľmi často sa však dostávame do postojov (aspoň ja veľmi často), v rámci ktorých sme presvedčení, že osvieženie a pokoj na duši prídu iba vtedy, ak sa situácia, ktorá mi nie je príjemná, vyrieši, odíde alebo zmení presne podľa mojej predstavy… a bude konečne dobre. Bojíme sa, že naše predstavy o svete, naše ideály budú narušené, a práve tento strach nám bráni ísť po ceste za tým, kto sa sám nazýva Cestou, a namiesto postoja nádeje nadobúdame postoj útoku alebo obrany našich ideálov a predstáv.

Uvedomujme a pripomínajme si stále znova a znova (možno v situáciách, keď sa cítime bezradní a strnulí na mieste), že Pán je náš pastier, on nás pasie na zelených pašienkach. Možno sú to práve oné náročné situácie, ktorým sa chceme vyhnúť, ale práve ony môžu byť tými pašienkami, ktoré nám nakoniec privedú pokoj, a to pravé osvieženie, lebo nepochádzajú z nás, ale od Pastiera… a nie od hocijakého, ale od Dobrého pastiera. 

Viliam Paľaga