Francesco Forgione sa narodil 25. mája 1887 v Pietrelcine v južnom Taliansku. Bol štvrtým zo šiestich detí otca Orazia a matky Giuseppe. V roku 1902 ako 16-ročný vstúpil ku kapucínom. Jeho rehoľné meno bolo Pio, čo znamená „zbožný“– Od detstva bol chorľavý, no napiek chatrnému zdraviu sa mu podarilo dokončiť štúdium a v roku 1910 prijať kňazskú vysviacku. Keďže mal len 23 rokov, potreboval pre vysviacku dišpenz. Pre zdravotné ťažkosti absolvoval časť štúdií z domu, v rodnom meste žil a pôsobil aj po vysvätení.
V roku 1916 ho predstavení poslali do San Giovanni Rotondo, čo sa u jeho rodákov z Pietrelciny stretlo s nevôľou.
Prvýkrát bol Pio poznačený ranami nášho Spasiteľa krátko po kňazskej vysviacke, 7. septembra 1910. Rany mu spôsobovali veľké bolesti, no svätý brat prosil len o to, aby boli neviditeľné. Pán ho nachvíľu vypočul. Ďalšia mimoriadna udalosť sa odohrala 5. augusta v Klášore Milostivej Panny Márie v San Giovanni Rotondo. Nejaká „nebeská bytosť“ mu kopijou prebodla dušu. Svätý Páter Pio naozaj krvácal na boku, išlo o tzv. transverberáciu srdca (mohli sme sa s ňou stretnúť u sv.Terézie z Ávily alebo sv. Kataríny Sienkej).
Keď sa Páter Pio 20. septembra 1918 modlil pred veľkým krížom, na jeho tele sa objavilo päť rán umučenia nášho Pána. Tieto rany boli viditeľné a spôsobovali mu nesmierne bolesti. Hoci sa svätec snažil ukrývať ich, boli jeho viditeľnou súčasťou celých 50 rokov. Páter Pio bol prvým stigmatizovaným kňazom v histórii Katolíckej cirkvi. Jeho spovednica pritiahla nespočetné množstvo ľudí a mnohí ďalší dostali jeho sväté rady a duchovné vedenie prostredníctvom korešpondencie.
Celý jeho život sa niesol v znamení dlhých hodín modlitieb a ustavičnej askézy. Jeho listy duchovným vodcom odhaľujú nevýslovné utrpenie, fyzické i duchovné, ktoré ho sprevádzalo po celý život. Odhaľujú aj jeho hlboké zjednotenie s Bohom, jeho vrúcnu lásku k Najsvätejšej Eucharistii a Panne Márii.
Začiatkom roku 1940 svätý Pio oznámil svoje veľkolepé plány na výstavbu Domova na zmiernenie utrpenia. 300-lôžkové zariadenie bolo určené pre všetky Božie deti trpiace na tele aj na duši.
Chýr o stigmatizovanom svätom kňazovi sa šíril rýchlo, na spoveď u Pátra Pia sa čakalo v dlhých zástupoch. Páter Pio mal dar čítať v ľudských dušiach. Obľúbené boli aj jeho precítené sväté omše, ktoré trvali niekedy aj dve hodiny. Nevraživosť niektorých kňazov spôsobila, že sa do Vatikánu dostali klebety, pre ktoré mal Páter Pio v rokoch 1931-1933 zakázané verejne slúžiť svätú omšu a spovedať.
Svätý Pio, vyčerpaný polstoročím intenzívneho utrpenia a neustálej apoštolskej činnosti v San Giovanni Rotondo, bol 23. septembra 1968 povolaný k nebeskej odmene. Po verejnom pohrebe, ktorý prilákal vyše 100 000 smútiacich, bolo jeho telo pochované v krypta kostola Panny Márie Milosti. K jeho hrobu prúdi čoraz viac ľudí zo všetkých častí sveta a mnohí svedčia o prijatých duchovných a časných milostiach.
-js-
