V deň slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie, 8. decembra tohto roku, bol medzi novými alžírskymi mučeníkmi blahorečený aj biskup oránskej diecézy Mons. Pierre Claverie, člen Rehole dominikánov. Pri tejto príležitosti prinášame časť homílie Jeana Jacquesa Pérennèsa OP, ktorú predniesol  v roku 2016 v Bologni na generálnej kapitule Rehole bratov kazateľov, v čase dvadsiateho výročia vraždy Pierra Claverieho OP.

„…Pred dvadsiatimi rokmi, 1. augusta, bol zavraždený náš spolubrat fr. Pierre Claverie. Aj keď okolnosti jeho smrti neboli úplne objasnené, je isté, že bol usmrtený, aby bol umlčaný.

Alžírsko sa vtedy nachádzalo v občianskej vojne. Krajina sa vzoprela islamským stranám, jej vojenský režim bol pripravený na útlak a občianska spoločnosť očakávala väčšiu slobodu. V tomto ťažkom kontexte sa Pierre aj napriek rizikám rozhodol hovoriť, aby podporil túžbu Alžírčanov po slobode, zasadiac sa za odmietnutie násilia z ktorejkoľvek strany by vzišlo, či násilia islamistov alebo násilia štátu, aby prispel k rozvoju pluralitnej a bratskej spoločnosti.

Rozhodol sa byť solidárny s mnohými Alžírčanmi – obeťami násilia, ktoré nešetrilo nikoho. Je významné, že zomrel spolu s mladým moslimom Mohamedom Bouchikhim, ktorý ho v letnom období ako šofér sprevádzal na cestách berúc na seba riziko vyplývajúce zo sprevádzania kresťana. Táto spoločná smrť zostáva aj po dvadsiatich rokoch veľkým svedectvom. Sila slova Pierra vychádzala predovšetkým z toho, že on sám zakúsil nevyhnutnosť „otvoriť sa druhému“.

Narodený v koloniálnom prostredí Alžírska si málo uvedomoval, že žije v bubline, v koloniálnej bubline. Hovorí: ,Prežil som svoje detstvo v ľudovej štvrti tohto stredozemného kozmopolitného mesta. Na rozdiel od iných Európanov, ktorí sa narodili na dedinách alebo v malých mestách, nemal som nikdy priateľov Arabov. Ani v škole, ani v mojej štvrti, ani na lýceu. Bolo ich tam málo. Neboli sme rasistami, boli sme len indiferentní, ignorovali sme väčšinu obyvateľstva tejto krajiny. Počul som veľa kázní, keďže som bol kresťan a skaut, ale neuvedomoval som si, že aj Arabi sú mojimi blížnymi. Nevyšiel som z tejto bubliny, ako to urobili iní, aby som mohol objaviť tento veľmi odlišný svet, ku ktorému som sa neprestajne približoval bez toho, aby som ho poznal. Bola potrebná vojna, aby táto bublina praskla´.  

Toto objavenie druhého bolo pre Pierra bolestným poznaním. Neskôr poukázal na to, že práve toto bolo jeho skutočným narodením ako človeka. Celý zvyšok života sa potom namáhal, aby bol strojcom dialógu, dialógu v pravde, ktorý neredukuje, ale naopak, berie vážne nemennú odlišnosť druhého.

Druhý aspekt jeho posolstva, ktorý si zaslúži pozornosť, sa dá vyjadriť slovami: „potrebujem pravdu tých druhých“. Po svojich dominikánskych štúdiách sa Pierre vrátil do Alžírska, do krajiny, v ktorej sa narodil. Veľmi skoro mu boli zverené zodpovednosti v alžírskej cirkvi, ktorá prežívala radikálny prechod zo situácie cirkvi v kolónii k cirkvi, ktorej misiou bolo predovšetkým svedčiť o Kristovi v moslimskej krajine.

Rýchlo a dobre sa naučil arabsky, spriatelil sa s mnohými moslimami. Pomohol cirkvi, aby lepšie pochopila zmysel svojej prítomnosti v takmer celej moslimskej krajine. Čo znamená zostať v tejto krajine, byť svedkami Krista bez možnosti obrátiť druhých? Na konci svojho života Pierre napísal k tejto otázke veľmi inšpiratívny text. ,Na základe skúsenosti s uzatváraním a vylúčením, s krízou identity a objavením indivídua som dospel k názoru, že existuje len rôznorodé ľudstvo. Ak by sme napríklad z pozície Katolíckej cirkvi – ako sa to v histórii často stávalo – tvrdili, že máme patent na  pravdu, alebo že hovoríme v mene celého ľudstva, sami by sme upadli do totalitarizmu a praktizovali by sme kultúru vylúčenia. Pravdu nikto nevlastní, pravdu každý hľadá. Bezpochyby existujú objektívne pravdy, ktoré nás všetkých presahujú. K druhému sa môžeme priblížiť len tak, že sa vydáme na dlhú a namáhavú cestu, počas ktorej tieto pravdy pozorujeme a osvojujeme si ich aj s pohľadom na iné kultúry a spoločnosti, ako aj na to, čo na svojej ceste za pravdou hľadali a dosiahli tí druhí. Som veriacim človekom, verím v existenciu jedného Boha, ale nerobím si naňho nárok ako na svoje vlastníctvo, ktoré by sa mi zjavilo prostredníctvom Ježiša alebo prostredníctvom dogiem mojej viery. Boha nevlastníme. A nevlastníme ani pravdu, naopak, potrebujeme aj pravdu tých druhých.´

Pre upresnenie: Pierre Claverie nerobí apológiu relativizmu. Podčiarkuje dokonca rozpoznanie prítomnosti Božieho Ducha v každom ľudskom hľadaní, ktoré je úprimným hľadaním pravdy. Je zreteľné, že aj on narazil na to, čo odborník na islam Louis Massignon nazýval „podzemnými  vodami milosti“ a na to, že aj druhý môže obohatiť moje vlastné hľadanie (…).

Zavraždili nášho brata Pierra, aby ho umlčali. Ale jeho život a spôsob, akým zomrel, má aj naďalej silnú odozvu v našej reholi, v cirkvi, v spoločnosti. Ak je jeho hlas pripomínaný tak často, je to preto, že sa dotýka najzákladnejších otázok našich čias: ´tam, kde je prítomné odmietanie druhého a jeho rozdielnosti, tam sa rodí násilie´. Aktualita našich dní nám to smutne pripomína. Zatiaľ čo sa naša rehoľa na generálnej kapitule zaoberá obnovou poslania vo svete nechaného napospas násiliu, Pierre, náš brat, nás pozýva položiť naše životy na miesta zlomu – do trhlín ľudstva – prosiac Otca každej lásky, aby dokončil dielo vzkriesenia v ukrižovanom tele. Nech nám svätý Dominik pomôže odpovedať na túto výzvu s kreatívnou odvahou a v radosti. Amen.“

preklad sr. Karola Dravecká

Foto z vigílie v predvečer blahorečenia 19 alžírskych mučeníkov. Zdroj Vatican News.