… z Katechizmu Katolíckej Cirkvi

 

538 Evanjeliá hovoria o čase Ježišovej samoty na púšti hneď po tom, ako prijal krst od Jána. Ježiš „pobádaný Duchom“ na púšť zostáva tam štyridsať dní bez jedla; žije medzi divou zverou a anjeli mu posluhujú.  Keď sa tento čas končí, satan ho trikrát pokúša tým, že podrobuje skúške jeho synovský vzťah k Bohu. Ježiš odráža tieto útoky, ktoré sú opakovaním Adamovho pokušenia v raji a Izraela na púšti, a diabol „na čas od neho odišiel“

539 Evanjelisti poukazujú na spasiteľný význam tejto tajomnej udalosti. Ježiš je nový Adam, ktorý zostáva verný tam, kde prvý Adam podľahol pokušeniu. Ježiš dokonale plní povolanie Izraela. Na rozdiel od tých, ktorí kedysi štyridsať rokov pokúšali Boha na púšti, Ježiš Kristus sa zjavuje ako Boží Služobník, úplne poslušný Božej vôli. Tak víťazí nad diablom: „Poviazal silného“, aby mu vzal jeho korisť.  Ježišovo víťazstvo nad Pokušiteľom na púšti anticipuje víťazstvo umučenia, vrcholnej poslušnosti jeho synovskej lásky k Otcovi.

540 Pokúšanie Ježiša ukazuje, akým spôsobom má Boží Syn plniť poslanie Mesiáša v protiklade k spôsobu, aký mu navrhuje satan a aký mu chcú prisúdiť ľudia. preto Kristus zvíťazil nad Pokušiteľom pre nás: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4,15). Cirkev sa každý rok počas štyridsiatich dní Pôstneho obdobia spája s Ježišovým tajomstvom na púšti.

595 Medzi jeruzalemskými náboženskými predstaviteľmi nielenže bol farizej Nikodém a významný muž Jozef z Arimatey, ktorí boli Ježišovými tajnými učeníkmi, ale dlho medzi nimi vznikali pre Ježiša roztržky, takže krátko pred jeho umučením môže svätý Ján povedať, že „mnohí poprední muži uverili v neho“ (Jn 12,42), hoci veľmi nedokonale. To vôbec neprekvapuje, ak sa vezme do úvahy, že hneď po Turícach „aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru“ (Sk 6,7) a že „uverili“ aj niektorí „zo sekty farizejov“ (Sk 15,5), takže svätý Jakub mohol povedať svätému Pavlovi: „Vidíš, brat; koľko tisíc Židov uverilo a všetci horlia za Zákon“ (Sk 21,20).

596 Jeruzalemskí náboženskí predstavitelia neboli zajedno v tom, ako sa správať voči Ježišovi. Farizeji hrozili vylúčením zo synagógy tým, ktorí by ho nasledovali. Tým, čo sa báli, že všetci uveria v neho, že prídu Rimania a zničia ich sväté miesto a ich národ, veľkňaz Kajfáš prorocky navrhol: „Je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ“(Jn 11,49-50). Veľrada vyhlásila, že Ježiš je ako bohorúhač „hoden… smrti“ (Mt 26,66), ale pretože stratila právo odsúdiť niekoho na smrť, vydáva Ježiša Rimanom s obžalobou z politickej vzbury. To ho stavia na roveň Barabáša, ktorý bol obžalovaný zo „vzbury“ (Lk 23,19). Veľkňazi na Piláta vyvíjajú nátlak aj politickými vyhrážkami, aby Ježiša odsúdil na smrť.

597 Keď sa vezme do úvahy historická zložitosť Ježišovho procesu, ako to vysvitá z evanjeliových opisov, a nech by bola osobná vina hlavných účastníkov procesu (Judáša, veľrady, Piláta) akákoľvek, čo pozná iba Boh, nemožno zaň pripisovať zodpovednosť jeruzalemským Židom ako celku ani napriek vykrikovaniu zmanipulovaného davu alebo všeobecným výčitkám obsiahnutým vo výzvach na obrátenie po Turícach. Sám Ježiš, keď odpúšťal na kríži, a po ňom Peter uznali „nevedomosť“  jeruzalemských Židov, ako aj ich popredných mužov. Tým menej možno na základe zvolania ľudu: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mt 27,25), ktorý je schvaľovacou formulou, rozšíriť zodpovednosť na ostatných Židov všetkých krajín a všetkých čias:
Takisto Cirkev na Druhom vatikánskom koncile vyhlásila: „To, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení, nemožno bez rozdielu pripísať ani všetkým Židom, čo vtedy žili, ani dnešným Židom… Židov neslobodno predstavovať ako Bohom zavrhnutých ani ako prekliatych, ako keby to vyplývalo zo Svätého písma.“

598 Cirkev v autentickom učení (Magisterium) svojej viery a vo svedectve svojich svätých nikdy nezabudla, že „pôvodcami a vykonávateľmi všetkých múk, ktoré [Kristus] vytrpel, boli hriešnici“. Keď sa vezme do úvahy, že naše hriechy zasahujú samého Krista, Cirkev neváha najväčšiu zodpovednosť za Ježišovo umučenie pripísať kresťanom; zodpovednosti, ktorú oni príliš často zvaľovali iba na Židov:
„Treba uznať že túto vinu majú všetci, ktorí opätovne upadajú do hriechov. Lebo ako je pravda, že naše hriechy pohli Krista Pána, aby podstúpil smrť na kríži, tak zaiste tí, čo sa utápajú v nemravnostiach a zločinoch, ,v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech‘ (Hebr 6,6). A tento zločin sa môže javiť o to väčší u nás, ako bol u Židov, lebo oni podľa svedectva Apoštola ,keby… boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy‘ (1Kor 2,8). My však vyznávame, že ho poznáme, a predsa v istom zmysle vzťahujeme na neho svoje násilné ruky, keď ho zapierame skutkami.“
„A ani zlí duchovia ho neukrižovali, ale ty si ho ukrižoval spolu s nimi a križuješ ho znovu, keď nachádzaš rozkoš v nerestiach a hriechoch.“

599 Ježišova násilná smrť nebola ovocím náhody v súhre nešťastných okolností. Patrí do tajomstva Božieho plánu,ako to svätý Peter vysvetľuje jeruzalemským Židom už vo svojom prvom príhovore na Turíce: Bol vydaný „podľa presného Božieho plánu a predvídania“ (Sk 2,23). Tento biblický spôsob vyjadrenia však neznamená, že tí, čo vydali Ježiša, boli iba pasívnymi vykonávateľmi scenára, ktorý vopred napísal Boh.

600 Bohu sú všetky okamihy času prítomné vo svojej aktuálnosti. On teda stanovil svoj večný plán „predurčenia“ tak, že do neho zahrnul slobodnú odpoveď každého človeka na svoju milosť: „V tomto meste sa naozaj spolčili Herodes a Poncius Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal, aby vykonali všetko, čo tvoja ruka a vôľa vopred určili, že sa má stať“(Sk 4,27-28). Boh dopustil činy pochádzajúce z ich zaslepenosti, aby uskutočnil svoj plán spásy.

601 Tento Boží plán spásy skrze usmrtenie Spravodlivého Služobníka bol vopred zvestovaný v Písme ako tajomstvo všeobecného vykúpenia, čiže vykúpenia, ktoré vyslobodzuje ľudí z otroctva hriechu. Svätý Pavol tvrdí vo vyznaní viery, ktoré, ako sám hovorí, „prijal“, „že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem“ (1Kor 15,3). Ježišova vykupiteľská smrť osobitne spĺňa proroctvo o trpiacom Služobníkovi. Ježiš sám ukázal zmysel svojho života a svojej smrti vo svetle trpiaceho Služobníka. Po svojom zmŕtvychvstaní dal toto vysvetlenie Písem emauským učeníkom a potom aj samotným apoštolom.

602 Preto svätý Peter môže takto formulovať apoštolskú vieru v Boží plán spásy: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení… drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. On bol vopred vyhliadnutý, ešte pred stvorením sveta, zjavil sa však až v posledných časoch kvôli vám“ (1Pt 1,18-20). Trestom za hriechy ľudí, ktoré sú následkom dedičného hriechu, je smrť.  Tým, že Boh poslal svojho vlastného Syna v postavení sluhu, totiž v postavení padlého ľudstva a pre hriech vydaného na smrť, „toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“ (2Kor 5,21).

603 Ježiš nepoznal zavrhnutie, ako keby bol sám zhrešil. Ale vo vykupiteľskej láske, ktorá ho stále zjednocovala s Otcom, prijal nás v poblúdení nášho hriechu vo vzťahu k Bohu až natoľko, že na kríži mohol v našom mene povedať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34). Keď ho takto Boh urobil solidárnym s nami hriešnikmi, „vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8,32), aby sme boli „zmierení s Bohom smrťou jeho Syna“ (Rim 5,10).

604 Tým, že Boh vydal svojho Syna za naše hriechy,ukázal, že jeho plán s nami je plánom dobrotivej lásky, ktorá predchádza akúkoľvek zásluhu z našej strany: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5,8).

605 Táto láska nevylučuje nikoho, ako to pripomenul Ježiš v závere podobenstva o stratenej ovci: „Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých“ (Mt 18,14). Uisťuje, že položí „svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28). Výraz „za mnohých“ nie je obmedzujúci: stavia ľudstvo ako celok proti jednej osobe Vykupiteľa,ktorý sa vydáva, aby ho spasil. Cirkev, pridržiavajúc sa apoštolov, učí, že Kristus zomrel za všetkých ľudí bez výnimky: „Nie je, nebol a ani nebude nijaký človek, za ktorého by nebol [Kristus] trpel.“

606 Boží Syn, ktorý „nezostúpil z neba, aby… plnil svoju vôľu, ale vôľu“Otca, ktorý ho „poslal“ (Jn 6,38), „keď prichádza na svet, hovorí: ,… Hľa, prichádzam… aby som plnil tvoju vôľu, Bože.‘… V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy“ (Hebr 10,5-10). Syn si od prvej chvíle svojho vtelenia osvojuje Boží plán spásy vo svojom vykupiteľskom poslaní: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4,34). Ježišova obeta „za hriechy celého sveta“ (1Jn 2,2) je výrazom jeho spoločenstva lásky s Otcom: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život“ (Jn 10,17). „Svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec“ (Jn 14,31).

607 Táto túžba osvojiť si plán vykupiteľskej lásky svojho Otca ovláda celý Ježišov život, lebo jeho vykupiteľské umučenie je dôvodom jeho vtelenia: „Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel“ (Jn 12,27). „Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?!“ (Jn 18,11). A ešte na kríži, prv ako by bolo „všetko dokonané“ (Jn 19,30), hovorí: „Žíznim“ (Jn 19,28).

608 Keď Ján Krstiteľ súhlasil s tým, že udelí Ježišovi krst podobne ako hriešnikom, spoznal v ňom a ukázal na neho ako na „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“. Dáva tak najavo, že Ježiš je trpiaci Služobník ktorý sa mlčky nechá viesť na zabitie a nesie hriech mnohých, a súčasne veľkonočný baránok, symbol vykúpenia Izraela počas prvej Veľkej noci. Celý Kristov život vyjadruje jeho poslanie: prišiel, „aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10,45).

609 Keďže si Ježiš vo svojom ľudskom srdci osvojil Otcovu lásku k ľuďom, „miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1), lebo „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13). Takto sa v jeho utrpení a smrtistala jeho ľudská prirodzenosť slobodným a dokonalým nástrojom jeho božskej lásky, ktorá chce spásu ľudí. A vskutku dobrovoľne prijal svoje utrpenie a smrť z lásky k svojmu Otcovi a k ľuďom,(272, 539) ktorých chce Otec spasiť: „Nik mi ho [život] neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10,18). Odtiaľ tá zvrchovaná sloboda Božieho Syna, keď ide dobrovoľne na smrť.

610 Dobrovoľnú obetu seba samého Ježiš vyjadril zvrchovaným spôsobom pri večeri s dvanástimi apoštolmi „v tú noc, keď bol zradený“ (1Kor 11,23). V predvečer svojho umučenia, keď nebol ešte zajatý, urobil z Poslednej večere so svojimi apoštolmi pamiatku svojej dobrovoľnej obety Otcovi za Spásu ľudí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22,19). „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

611 Eucharistia, ktorú v tej chvíli ustanovuje, bude „pamiatkou“ jeho obety. Ježiš zahŕňa apoštolov do svojej obety a žiada ich, aby ju stále prinášali. Tým ustanovuje svojich apoštolov za kňazov Novej zmluvy: „Pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,19),

612 Kalich Novej zmluvy, ktorý Ježiš anticipoval, keď pri Poslednej večeri obetoval sám seba, prijíma potom z Otcových rúk pri svojej agónii v Getsemanskej záhrade, keď „sa stal poslušným až na smrť“(Flp 2,8). Ježiš sa modlí: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich…“ (Mt 26,39). Vyjadruje tak hrôzu, ktorú predstavuje smrť pre jeho ľudskú prirodzenosť. Táto jeho prirodzenosť je totiž, podobne ako naša, určená na večný život; okrem toho, na rozdiel od našej, je celkom bez hriechu, ktorý spôsobuje smrť; ale predovšetkým je prijatá božskou osobou „Pôvodcu života“ (Sk 3,15), „Živého“. Keď Ježiš svojou ľudskou vôľou súhlasí, aby sa stala Otcova vôľa, prijíma svoju smrť ako vykupiteľskú, aby „sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo“ (1Pt 2,24).

613 Kristova smrť je veľkonočná obeta, ktorou sa uskutočňuje definitívne vykúpenie ľudí Baránkom, „ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29), a zároveň obeta Novej zmluvy, ktorá znova uvádza človeka do spoločenstva s Bohom, keď ho s ním zmieruje krvou vyliatou „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

614 Táto Kristova obeta je jediná a završuje a zároveň prevyšuje všetky obety. Je to predovšetkým dar samého Boha Otca, ktorý vydáva svojho Syna, aby nás zmieril so sebou. Zároveň je to obeta vteleného Božieho Syna, ktorý dobrovoľne a z lásky obetuje vlastný život svojmu Otcovi skrze Ducha Svätého, aby napravil našu neposlušnosť.

615 „Ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5,19). Ježiš svojou poslušnosťou až na smrť splnil zastupiteľskú úlohu trpiaceho Služobníka, ktorý dáva svoj život na obetu na uzmierenie, nesie hriechy mnohých a ospravodlivuje ich tým, že berie na seba ich neprávosti. Ježiš odčinil naše viny a zadosťučinil Otcovi za naše hriechy.

616 Láska až „do krajnosti“ dáva Kristovej obete hodnotu vykúpenia a odčinenia, uzmierenia a zadosťučinenia. Ježiš nás pri obete svojho života všetkých poznal a miloval.  „Ženie nás Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli“ (2Kor 5,14). Nijaký, ani ten najsvätejší človek nebol schopný vziať na seba hriechy všetkých ľudí a priniesť seba samého na obetu za všetkých. To, že v Kristovi jestvuje božská osoba Syna, ktorá presahuje a zároveň objíma všetky ľudské osoby a robí Krista Hlavou celého ľudstva, robí možnou jeho vykupiteľskú obetu za všetkých.

617 Tridentský koncil učí, že Kristus „svojím presvätým umučením na dreve kríža nám zaslúžil ospravodlivenie“. Tým zdôrazňuje jedinečný charakter obety Krista ako „pôvodcu večnej spásy“ (Hebr 5,9). A Cirkev uctieva kríž spevom: „Zdrav’ buď, kríž, nádej jediná! – O crux, ave, spes unica!“

618 Kríž je jediná obeta Krista, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5). Keďže sa však vo svojej vtelenej osobe „určitým spôsobom zjednotil s každým človekom“, „dáva všetkým možnosť, aby sa spôsobom známym Bohu stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve“. On sám vyzýva svojich učeníkov, aby vzali svoj kríž a nasledovali ho, lebo on trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach. Chce totiž do svojej vykupiteľskej obety zapojiť aj tých, ktorí okusujú jej dobrodenie ako prví. To sa vo vrcholnej miere uskutočňuje v osobe jeho Matky, ktorá je s tajomstvom jeho vykupiteľského utrpenia spojená vnútornejšie než ktokoľvek iný:
„Kríž je jediný a pravý rebrík do raja a okrem neho niet iného, po ktorom by sa dalo vystúpiť do neba.“