Ježiš, ktorý zázrakom v Káne Galilejskej otvoril srdcia učeníkov pre vieru

Na tretí deň bola v Káne Galilejskej svadba. Bola tam aj Ježišova matka.

Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína.“ Ježiš jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ Jeho matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!“ Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov, každá na dve až tri miery. Ježiš im povedal: „Naplňte nádoby vodou!“ A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu!“ A oni zaniesli. Keď starejší ochutnal vodu premenenú na víno – on nevedel, skade je, ale obsluhujúci, čo načierali vodu, to vedeli -, zavolal si ženícha a vravel mu: „Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz.“ Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho.

Evanjeliový príbeh nám dobre známy, ale hneď od začiatku výnimočný, neobyčajný. Vidíme Krista a jeho Matku na svadbe. Asi sa už v Písme nestretneme s podobnou účasťou Pána a Matky na nejakej svadbe. A práve to je zarážajúce, že sa nachádzajú na tak normálnej udalosti ľudského života. Miesto, kde sa raduje, veselí, pije a tancuje, kde človek akoby máločo myslí na Boha, i tam chce byť Boh pri ňom. A to je konkrétny príklad toho, že je Emanuel = Boh s nami. A je s nami nielen v kostole či na púti, ale neustále, nepúšťa nás z očí. To iba my si myslíme, že Boh nevidí. On sa iba nevnucuje, lebo rešpektuje našu slobodu. Nebude sa tlačiť tam, kde ho nechcú. Ale on človeka neopúšťa. Pozývam ja Ježiša a jeho matku do svojho života? Pozývam ich na svoje svadby, oslavy? Púšťam Ježiša do každej oblasti svojho života alebo niečo pred ním radšej skrývam?
Napriek tomu, že na svadbe bol Ježiš prítomný, predsa chýbalo víno. A aj niektorí kresťania si mylne myslia, že keď verím v Ježiša, keď sa modlím, chodím pravidelne na spoveď, sv. omšu i sv. prijímanie, tak mi v živote nebude nič chýbať, žiadna bolesť, žiadne trápenie, jednoducho raj na zemi. Realita je však iná. Výhoda je však v tom, že na to, čo musíme v živote skúsiť, nie sme sami.
Prvou osobou, ktorá si všimla, že niečo chýba, bola Ježišova Matka. A to, ako zareagovala, je nádherným príkladom modlitby. Prichádza za Ježišom a hovorí mu jednoducho: „Nemajú vína“. A ako vyzerajú naše modlitby? Niekedy máme vopred pripravené a do detailov premyslené scenáre toho, čo a ako má Boh urobiť, aby veci fungovali. A keď to náhodou nejde podľa našich predstáv, hneď je Boh zlý, prestávam sa modliť, chodiť do kostola, spovedať sa a podobne. A Mária? Jednoducho: „Nemajú vína“. Celá Máriina modlitba ukrytá v dvoch slovách. Mária jednoducho predstaví faktickú potrebu – Ježišu, niet vína, zverujem ti to! Čo tu asi najviac dojíma srdce, je tá obrovská dôvera. Nediktuje Ježišovi, čo má robiť, nediriguje, netvorí detailný scenár, s dôverou odovzdá potrebu do tých správnych rúk. V poslednom čase je naozaj obľúbená úcta k Božiemu milosrdenstvu. A obraz, ktorý Ježiš žiadal, aby svätá Faustína namaľovala, nechýba azda v žiadnom katolíckom chráme. A Ježiš má pod nohami nápis: Ježišu, dôverujem ti! Aj ten nápis bol výslovnou túžbou Pána. Dôverovať mu však znamená, mať postoj: „Ježišu, ja mnohým veciam nerozumiem, ja mnohé veci nechcem, ja sa mnohých vecí bojím, ale verím, že ty vieš, čo robíš“. Postoj: „Ježišu, tebe to dávam, postaraj sa o to“, a zveriť s plnou dôverou všetko do rúk Božích, to je dôvera. Nie pasivita, ale hľadanie riešenia spolu s Ním a pokorné prijímanie toho, čo príde s istotou, že On vie, čo robí. Veď aj sám Faustíne povedal: „Nedokážem sklamať tých, ktorí mi dôverujú“. Dôverujme mu. Vo všetkom mu dajme slovo, otvorene mu predstavme svoje potreby, ako Mária: Pane, nemám priateľov. Pane, otec, manžel mi pije. Pane, nemám prácu, peniaze, jedlo . . . , postaraj sa o to. V modlitbe jediným prvkom, ktorý dojme Božské srdce je dôvera. Je jedno, či idem do Lúrd, Fatimy či Medzugorja. Je jedno či sa modlím k sv. Šarbelovi, pátrovi Piovi alebo pompejskú novénu – vyslyšanie nepríde kvôli tomu, čo a koľko robíme a hovoríme, ale kvôli viere a dôvere, ktorú máme.
Tak sme vychválili Máriinu modlitbu a od Ježiša počujeme, akoby Matke odvrkol: „Čo mňa a teba do toho žena?“. Na prvý pohľad to vyzerá ako neúctivé správanie voči svojej vlastnej mame. Ale Ježiš dobre vie, čo hovorí. Titulom žena, osloví svoju matku ešte raz a to v posledných okamihoch svojho života, keď bude zomierať na kríži. Keď totiž označuje svoje matku pojmom žena, tak poslucháča odkazuje na tú ženu, o ktorej čítame v knihe Genezis: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Gn 3,15). Jasne poukazuje, že ona je tá, ktorá pošliape hlavu hada. Ona je matkou toho potomstva, ktoré dokáže pokonať nástrahy jedu hada. Akoby dáva do popredia jej dôležitosť a úlohu. Pod jej vedením, resp. deti vychované Ňou budú môcť premôcť nástrahy diabla.
Posledná veta Matky Božej v evanjeliu je adresovaná sluhom, ktorí pomáhajú v organizácii oslavy. „Urobte všetko, čo vám povie“! Akoby závet Matky Božej. Keď Ježiš poukáže na Ňu, že ona je tá Žena, len pod jej výchovou a vedením porazia jej deti diabla, tak Mária ukazuje cestu svojej pedagogiky: „Urobte všetko, čo vám povie!“. Mária nikdy neupriamuje pozornosť na seba, vždy poukazuje na Krista. Aj správna mariánska úcta nie je zbožšťovaním Márie, ale prostredníctvom nej a spolu s ňou stať sa podobnými Kristovi, Bohu, lebo sme stvorení na jeho obraz.
Na jeseň v roku 2007 svätyňa vo Fatime oficiálne potvrdila, že okrem šiestich zjavení Matka Božia sa v Cova da Iria zjavila aj siedmy raz. Opis zjavenia nachádzame na prvej strane denníka, ktorý si sestra Lucia písala až do svojej smrti. Čítame tam, že v roku 1921 biskup odporučil Lucii, aby odišla do mesta Porto, kde by sa ukryla pod iným menom i priezviskom, aby tak mala pokoj od ľudí, ktorí prichádzali do Fatimy a chceli sa s ňou stretnúť a počuť od nej detaily zjavení. Lucia nechcela, rodičia dokonca naplánovali jej presťahovanie k príbuzným do iných miest. Utrápená Lucia vzala do ruky ruženec a šla do Cova da Iria, kde sa na kolenách modlila ruženec. Počas modlitby cítila, ako sa nežná materinská ruka dotkla jej ramena. Zodvihla zrak a uzrela Matku Božiu Fatimskú, ktorá jej povedala: „Máš počúvať biskupa“. Toto zjavenie bolo oficiálne potvrdené až teraz, akoby tak chcelo nebo dať veriacim do popredia túto pravdu v čase, keď nastáva kríza autority. Koľkí veriaci odmietajú počúvať pápeža Františka? Aj kňazi a biskupi! Koľkí veriaci odmietajú počúvať svojich biskupov. A Matka Božia, čo od nás žiada? „Máš počúvať biskupa“. Kto nepočúva Cirkev, kto nepočúva pápeža a biskupov, ten nepočúva Krista, ten nepočúva Matku Božiu. Máme počúvať Cirkev. Iba ona nám ukáže bezpečnú cestu. Ako Luciina poslušnosť a jej výjazd do Porta v roku 1921 sa s odstupom času vnímal ako správne rozhodnutie, tak aj naša poslušnosť učeniu Cirkvi stane sa požehnaním.
Z vody sa na Ježišov pokyn stalo víno, a to nie hocaké, ale neprekonateľnej kvality. Všimnime si však jeden detail. Kto bol svedkom tohto prvého zázraku? Nebol to starejší, nebol to svadobný pár, neboli to apoštoli, boli to sluhovia, ktorí nalievali vodu do nádob a načierali starejšiemu. Ak chceme byť svedkami a spolupracovníkmi Božích zázrakov, musíme byť jeho služobníkmi. Iba pokorný človek dokáže byť svedkom veľkých Božích diel a skutkov. Služobníkom som vtedy, ak robím všetko, čo mi prikáže. Koho poslúcham, tomu slúžim. Neviem, či dnes sa snažíme počúvať Boha naplno. Či počúvame jeho hlas, alebo sa snažíme akoby nadiktovať Bohu, čo nám má povedať. Mnohí, keď čítajú Písmo, snažia sa nájsť, čo mi Boh chce povedať. Ale to nedosiahnem vtedy, keď si budem domýšľať a hľadať interpretácie Písma prostredníctvom mojej situácie, akoby hľadať, čo chcem, aby mi Boh povedal. Ale porozumieť Písmu znamená rozumieť kontextu a hľadať, čo skutočne mal Ježiš na mysli, keď vyslovil to alebo ono.
A tak nakoniec vidíme, z celej tej situácie, že je dobre, že im to víno na svadbe chýbalo, lebo tak mohol Ježiš urobiť svoj prvý zázrak, otvoriť srdcia učeníkov pre vieru, zjaviť svoju mesiášsku moc a deficit nahradiť neslýchanou kvalitou. Ak v našom živote cítime, že tam niečo chýba, že sú tam nedostatky, je to obrovský priestor, v ktorom sa Boh môže osláviť a ten náš deficit nahradiť alebo doplniť neslýchanou kvalitou. Urobí tak, ak mu to ponúkneme, ak budeme robiť všetko, čo nám prikáže a ak mu budeme plne dôverovať, pretože Ježiš môže všetko.

fr. Rafael Marek Tresa, OP