V dominikánskom kalendári je 24. máj spomienkou na Prenesenie relikvií svätého Dominika (1172/3-1221). Je jedinou takouto spomienkou, ktorá zostala po liturgických revíziách zo začiatku 60. rokov 20. storočia . Predtým si dominikáni pripomínali prenesenia ostatkov sv. Kataríny Sienskej a pred reformami sv. Pia X. tiež sv. Petra mučeníka a sv. Tomáša Akvinského.
Smrť svätého Dominika
Po skončení každoročnej kapituly v roku 1221 v Bologni bol Dominik už úplne vyčerpaný horlivou apoštolskou činnosťou a prísnou askézou. Zomrel 6. augusta v miestnom dominikánskom kláštore. S bratmi sa rozlúčil slovami: „Neplačte, po smrti budem pre vás užitočnejší ako za živa.“ Pochovaný bol podľa svojho priania „pod nohami bratov“ v kláštornom kostole sv. Mikuláša (dnešná Bazilika sv. Dominika). Pohrebu sa zúčastnil aj kardinál Ugolino, ktorý Dominika ako pápež Gregor IX. v roku 1234 svätorečil.
Kvôli poškodeniu hrobky pri prestavbe kostola museli byť telesné pozostatky svätca v roku 1233, teda dvanásť rokov po jeho smrti, prenesené.
Svedectvo blahoslaveného Jordána
Prvý nástupca sv. Dominika, blahoslavený Jordán Saský, o tejto udalosti napísal:
„Prítomný bol ctihodný arcibiskup z Ravenny, obklopený biskupmi a veľkým počtom prelátov, ako aj obrovským množstvom ľudí rôznych jazykov, ktorí vydali pozoruhodné svedectvo o svojej oddanosti. Prítomná bola aj bolonská milícia. Čo sa týka bratov, tí boli znepokojení: hoci sa nemali čoho báť. Zmocnili sa ich obavy, aby telo svätého Dominika, ktoré ležalo v nevhodnom hrobe vystavené tak dlhý čas vode a teplu, nebolo nájdené porušené – zjedené červami a vydávajúce nepríjemný zápach rovnakým spôsobom, aký by sa dal očakávať pri iných mŕtvych telách, čím by sa zničila oddanosť ľudí takému veľkému mužovi. Biskupi sa však zbožne priblížili. Kameň, ktorý bol pevne pripevnený k hrobu, bol odstránený pomocou železných nástrojov. V hrobke bola drevená rakva, presne taká, ako ju tam vložil ctihodný pápež Gregor, keď bol biskupom v Ostii.
Len čo kameň odniesli, telo cez otvor vydávalo nádhernú vôňu; jeho sladkosť ohromila prítomných a boli naplnení úžasom nad týmto zvláštnym javom. Všetci ronili slzy radosti a vo všetkých srdciach vzrástol strach a nádej. Sladkosť tejto vône sme cítili aj my sami a vydávame svedectvo o tom, čo sme videli a cítili. Láskou dychtiví sme dlho zostali oddane blízko tela Dominika a nedokázali sme sa nasýtiť touto veľkou sladkosťou. Ak sa niekto dotkol tela rukou, opaskom alebo nejakým iným predmetom, vôňa na ňom zostala na dlhú dobu. Telo bolo odnesené k mramorovému hrobu, kde malo odpočívať. Nádherná vôňa, ktorú vydávalo sväté telo, bola dôkazom pre všetkých, do akej miery bol svätý skutočne príjemnou vôňou Krista.“
Simon Tugwell, OP, poznamenáva, že blahoslavený Jordán poznal svätého Dominika osobne a začal písať svoju „Libellus de principiis Ordinis Praedicatorum – Knihu o počiatkoch Rádu kazateľov“ v tom istom roku, kedy došlo k preneseniu, aby sa zachovala spomienka na život a odkaz svätého Dominika.
-js-