Moja záverečná profesia rehoľných sľubov spôsobila veľké nepríjemnosti sestre, ktorá pripravuje liturgické brožúrky pre našu komunitu. Musela totiž nájsť obrázok môjho patróna, ktorý by dala na prednú stranu obálky, taký, v ktorom by nikoho nezabíjal. Slabšia povaha by sa uchýlila k tomu, že nájde niečo úplne iné: obrázok Panny Márie, ktorá odovzdáva ruženec svätému Dominikovi, alebo Fra Angelica. Táto sestra by však nikdy nemenila dlhodobú tradíciu našej komunity v tom, ako ilustrujeme brožúrky o záverečnej profesii len preto, že blahoslavený Carino z Balsama je v umeleckej tradícii Cirkvi takmer vždy zobrazený ako s divokým úškľabkom vraždí a je pokrýtý krvou svätého Petra z Verony.
Nakoniec našla obraz, na ktorom Carino, hoci nepopierateľne uprostred vraždy, vyzeral patrične znepokojený celou vecou – to, čo by koordinátor pre mládež vo vašej farnosti opísal ako štádium „otvorenosti a hľadania“ predučeníctva – brožúry boli vytlačené, záverečnú profesiu som zložila.
Celý incident mi pripomenul časy pred mnohými rokmi, tesne predtým, ako som sa stala novickou. novicmajsterka v refektári ma vzala bokom a povedala mi, že sa ma chce vážne spýtať na moju budúcnosť. Bola som z toho v šoku – po roku v kláštore som bola až po uši ponorená vo vážnych otázkach o mojej budúcnosti – ale povedala som jej, aby pokračovala. Spýtala sa: „Si si istá, že chceš mať až po zvyšok života meno takého zvláštneho svätca?“
Zasmiala som sa. „Nie. Počúvaj ma,“ povedala s intenzívnou únavou zo sveta a ťažko nadobudnutou múdrosťou, ktorú môže mať len žena pomenovaná podľa Hyacinta z Poľska, „si si istá, že si pripravená nosiť po celý zvyšok života meno bizardného svätca? Pretože to môže byť ťažšie, ako si myslíš.“
Pri spätnom pohľade je to jedna z najlepších rád, aké som v rehoľnom živote dostala. Za posledných sedem rokov mi svätý Carino spôsobil problémy ďaleko za hranicami liturgických brožúr. Málokto vie jeho meno vyhláskovať, málokto ho vie vysloviť. „Povedali ste Carina?“ pýtajú sa ma v každej farnosti, ktorú navštívim. Autocorrect si s tým nevie poradiť. „Nikdy som o ňom nepočula,“ povedali mi ľudia, ktorí pokračovali v blahoželaní sestrám pomenovaným podľa Kataríny Sienkej alebo Lucii z Narni alebo iných známejších dominikánskych svätých. „A vieš, že to v taliančine znamená ’roztomilý’, však?“ spýtal sa nevinne priateľ kňaz tri hodiny pred mojou obliečkou. Mala som chuť kričať.
Veci sa ešte viac skomplikujú, ak ma môj partner v rozhovore – už zmierený s výslovnosťou a pravopisom môjho mena – „Naozaj sa na konci nepíše ’a’?“ – pozve, aby som porozprávala príbeh o blahoslavenom Carinovi. Anglicko je krajinou striedmosti a eufemizmu, zatiaľ som však nenašla odľahčený a jemný spôsob, ako vysvetliť, že Carino začal ako nájomný kacírsky vrah, ktorý zaútočil na svätého Petra z Verony mečom alebo sekerou alebo kosou, podľa toho, koho sa pýtate, potom si namočil prst v krvi svojej obeti a napísal na zem slovo Credo – Verím. Rýchlo dodám, že Carino následne oľutoval vraždu, bol prijatý do Cirkvi a zvyšok svojich dní prežil pokojne ako dominikánsky mních v kláštore vo Forli. Nepomáha mi však ani to, že žiadny umelec ani ikonograf v dejinách Cirkvi, pokiaľ môžem povedať, sa neobťažoval vykresliť túto ďalšiu – a povedala by som, že celkom zásadnú – etapu životného príbehu blahoslaveného Carina.
Ako teda, bola som pripravená, ako sa ma vtedy spýtala novicmajsterka, na to, že budem mať po zvyšok života čudné meno? V žiadnom prípade, aj keď som to nikdy neoľutovala. Mala pravdu, že je to ťažšie, ako by som čakala. Často to tak bolo, ale čoraz viac si uvedomujem, že nezvyčajné meno je v rehoľnom živote oveľa viac pomocou ako prekážkou. Keď ma opakovane žiadajú, aby som vysvetlila príbeh, ktorý sa skrýva za mojím menom, znamená to, že rozhovory sa bez námahy a okamžite zvrtnú na tému pokánia a obrátenia, Božej milosti a ľudskej schopnosti premeniť sa ňou – tu narazím na túžbu pýtajúceho sa po evanjeliu a moju vlastnú potrebu byť vytiahnutá sama zo seba. A na oplátku za všetko, čo pre mňa blahoslavený Carino – a konkrétne jeho meno – urobil, si s potešením myslím, že som sa mu odvďačila tým, že som urobila, čo som mohla, aby bol jeho príbeh o pokání o niečo viac známy. Ďalej sa už len musím naučiť maľovať.
Carino Hodder, OP
https://thelampmagazine.com/blog/the-story-of-a-new-name
