Rehoľa je premyslenou štruktúrou, v ktorej podobne ako vo včeľom úli má život svoje presné princípy a pravidlá. Oponu nepoznaného života za múrmi kláštora nám trošičku poodhalill prior zvolenského konventu, otec Irenej Fintor OP.

Mal by byť prior v reholi predovšetkým otcom?

V niektorých mníšskych tradíciách sa predstavený volá opát, tiež v angličtine Abbot, čo pochádza z aramejčiny a znamená otec. Väčšinou sú to starší ľudia volení na dlhšie obdobie a čaká sa, že opáti v mníšskych komunitách budú duchovnými otcami. U nás je tradícia trochu iná, prior je volený na tri roky a môže sa ním stať ktorýkoľvek brat, ktorý spĺňa určité predpoklady. Často sú to mladší bratia, ktorí sú predstavení starším bratom. Už tu by analógia priora ako otca pokrivkávala. Ako analógia sa to môže použiť, ako otec rodiny reprezentuje rodinu, prior reprezentuje komunitu. U nás v tradícii uctievame svätého Dominika ako otca zakladateľa rehole, ale, pravdupovediac, svätý Dominik sa nesprával ako otec, ktorý by všetko zhromažďoval k sebe a mal potrebu všetkých formovať. Svätý Dominik neťahal bratov k sebe, ale, naopak, povedal bratom, že dostali poslanie kázať a na to, aby vedeli kázať, musia najskôr študovať, aby vedeli, čo povedať ľuďom. Rozposlal teda bratov do univerzitných miest. A dôveroval, že Boh sa o nich postará, sú krytí poverením pápeža. To mu aj vyčítali, že robí nesprávne, že mladých bratov posiela do sveta. To by v cisterciskej tradícii opáti neurobili. Dominik naozaj neočakával, že priori budú v prvom rade ako otcovia. Predstavený, prior, je prvý z pomedzi rovných a preto je to navonok zastupujúca úloha a do vnútra komunity koordinujúca úloha.

Kto je potom zodpovedný napríklad za formáciu bratov?

Jedno z ofícií, ktoré máme v komunite, je lektor konventu. Od začiatku rehole je to veľmi významná úloha, lebo v minulosti nie všetci bratia mali kvalitné vzdelanie. Mnohí bratia boli nekňazi, v súčasnosti bratia spolupracovníci. Ale boli aj takí bratia, ktorí boli kňazi, ale kázať nemohli, lebo potrebovali buď poverenie od predstaveného alebo museli mať absolvované generálne štúdiá v študijných centrách, ktorých bolo len niekoľko na svete. Keď niekto skončil generálne štúdium, keby sme si to premietli do dnešnej doby, sú to nielen bratia, ktorí študovali teologickú fakultu, ale tí, ktorí išli na licenciátne štúdiá, alebo skončili ako magistri teológie alebo filozofie, to je ekvivalent dnešného PhD. Teda lektori konventov v minulosti boli navonok poverení, aby kázali za komunitu v kostole. Dovnútra komunity boli takí, ktorí organizovali študijný život. V minulosti, kto chcel byť kňaz, stačilo, keď si urobil filozofické a teologické štúdiá. V súčasnosti, ako sa život mení, si zodpovední v reholiach uvedomujú, že nestačí šesť rokov štúdia a už človek obsiahne všetko. Potrebujeme od základnej formácie prejsť k permanentnej, trvalej formácii. Za trvalú formáciu sú v našej reholi zodpovední lektori pre formáciu a regent štúdií. No v našej tradícii je tiež princíp, že za formáciu je zodpovedný tiež každý brat, aby sa neustále neočakávalo, že všetko príde „z hora“.

Ako rehoľa pristupuje k záujemcom o vstup do komunity?

Na Slovensku je zvolenský konvent definovaný ako formačná alias noviciátna komunita. Za pastoráciu povolaní je zodpovedný brat Samuel. V súčasnosti máme jedného brata, ktorý seriózne uvažuje, že by vstúpil do kandidatúry a do noviciátu. Už býva s nami v komunite, spoločne sa modlíme, spoločne pracujeme, máme spoločné ubytovanie a do nejakého času by sa mal rozhodnúť, či chce nastúpiť na cestu duchovného povolania v našej reholi. Ja ako prior som súčasťou lokálnej formačnej rady, ktorá odpovedá na žiadosti kandidátov. Musíme vtedy už daného človeka poznať a vedieť, či spĺňa základné kritériá a chceme, aby bol súčasťou nášho rehoľného života. Môže sa stať, že vidíme, že ešte potrebuje čas, lebo nie je dostatočne zrelý. Alebo dokonca, že nespĺňa kritéria.

Čo v prípade, ak si brat neplní svoje povinnosti? Dostane trest?

Trest má rôzne podoby, prvou z vecí je napomenúť, povedať, že niečo treba robiť inak. Je to podobné, ako keď človek pri šoférovaní prekročí rýchlosť a policajt mu udelí najmiernejšiu sankciu, napomenutie. Ak sa však dlhodobo a vo vážnej veci niečo zanedbáva, potom je na priorovi, prípadne na provinciálovi, aby to riešil aj inak.

Čo ak predstavený vidí, že dvaja bratia spolu nevedia vychádzať, že sú v ustavičnom konflikte?

Život je veľmi rôznorodý. Predstavený by mal hľadať spôsoby, ako pomôcť bratom, aby dosiahli uzmierenie, aby hľadali milosrdenstvo, aby dokázali spoločne fungovať. Niektoré veci však prior nevie urobiť za bratov, bratia musia chcieť. Raz do roka by mal prior s každým bratom hovoriť individuálne. To je priestor na to, aby si vykomunikovali očakávania, aj menej príjemné veci. Dôležité je tu nereagovať na jednu situáciu, tým, že žijeme v komunite, vidíme, aká dynamika za tým môže byť, či si ten brat prechádza krízou a potrebuje čas, aby niečo spracoval. Ak predstavený vidí, že niektorý brat si prechádza krízou, bolo by bláznovstvom dívať sa na konkrétnu jednu vec a nebrať ohľad na dlhodobejší horizont. Je aj na múdrosti predstaveného vidieť, či brat s niečím dlhodobejšie zápasí a vedieť mu v tom byť nápomocný.

Ako sa bratia vedia dohodnúť vo veci spoločného majetku?

Je to tak, že keď máme ako kňazi platy, peniaze idú na účet konventu. Čiže bratia samostatne nedisponujú peniazmi, ktoré si sami zarobia. Peniaze idú na spoločný účet a používajú sa na spoločné potreby. Základný spoločný život si riadime spoločne, či už je to stravovanie alebo cesty a ďalšie veci. Otázkou sú napríklad autá, ktoré nemáme osobne, ale spoločne ako komunita a sú pravidlá, kedy kto používa auto. Tu je dôležité plánovať, lebo nie je zakaždým voľné auto. Aby sme dobre využívali veci a nehromadili zbytočnosti. Ale potom sú aj individuálne potreby, niekto je vysokoškolský pedagóg a potrebuje nakúpiť špeciálne knihy, tak so súhlasom priora alebo provinciála tak môže urobiť.

O podobné princípy sa usilovali aj komunisti. Prečo to tam nefungovalo?

Ono to nie je jednoduché ani tu vo všeobecnosti. Keď sa bratia individuálne starajú o veci, tak cítia aj väčšiu zodpovednosť. Napríklad o autá. Niektorí pamätajú na to, že niekto bude šoférovať po mne, tak mu nenechám prázdnu nádrž. Iní zase pre to nemajú citlivosť. Ale to bolo už od začiatku. Už v 14. storočí riešili, že brat, ktorý prišiel z nejakej dlhšej cesty, nechal koňa v stajni a neodopol mu uzdu ani sedlo, potom to riešili na spoločnom stretnutí, že to nie je fér vzhľadom na ostatných bratov, ktorí by potrebovali ísť neskôr. Iba sa zmenili vonkajšie veci, ale podstata problémov je a vždy bude rovnaká. .

Jana Solárová

Foto: Alžbeta Mohyláková