23. máj je deň keď bol v roku 1498 upálený dominikán Hieronym Savonarola.

Podľa historického výskumu Róberta Ridolfiho a Títa Centiho sa tento rehoľník stal skôr obeťou mocenských intríg ako kacírskych názorov a neposlušnosti. Považovať ho za náboženského fanatika a likvidátora renesančného umenia sa zdá byť tiež veľmi skreslené a tendenčné. Na základe teologického bádania je možné hovoriť o prorockom poslaní Savonarolu. Z jeho diela sa dá usúdiť, že prorocké svetlo preniklo aj do najtemnejších chvíľ v jeho živote. Svedčí o tom predovšetkým jeho posledný spis Meditácia nad žalmom 50, ktorý napísal v čase, keď bol uväznený, mučený a očakával koniec svojho života. Ide o posledné svedectvo, ktoré nám poukazuje na výnimočnosť jeho života a dôvod jeho nezlomnej dôvery v svoju spásu. V meditácii je ukryté tajomstvo jeho rozhodnej odpovedi biskupovi, ktorý, po tom ako Savonarolu vyzliekli z habitu pred obesením, vyhlásil, že ho „oddeľuje od Cirkvi bojujúcej a víťaznej“: „Pane, mýlite sa, pretože to môžete povedať len o bojujúcej Cirkvi, o víťaznej – patrí Bohu.“

Krátky historický portrét

Skôr ako si priblížime text výkladu k žalmu Miserere mei, pokúsime sa o krátky historický portrét florentského kazateľa z 15 storočia. Od skorej mladosti ho trápila korupcia v rodnom meste Ferrara, kde študoval medicínu, ako aj korupcia v meste Rím. Prežil hlbokú krízu,ktorá ho viedla k rozhodnutiu opustiť štúdium, ale aj neodolateľnú túžbu zasvätiť sa Bohu v dominikánskej reholi. Po štúdiách teológie v Bologni a kňazskom svätení v roku 1479 pôsobil krátko vo Ferrare. V roku 1482 prišiel prvýkrát do kláštora San Marco vo Florencii. V rokoch 1485 – 1486 žil v malom meste San Gimignano, kde pôsobením Božej milosti rozpoznal svoje prorocké poslanie, o ktorom viac nikdy nezapochyboval a ktoré ovplyvnilo celý jeho ďalší život. V nasledujúcich rokoch pôsobil v niekoľkých talianskych mestách, až sa napokon v roku 1489 vrátil do Florencie, kde ostal viac ako desať rokov.

Posledné meditácie

Jeho vnútorné prežívanie v posledných dňoch života odzrkadľujú nasledujúce texty, v ktorých medituje žalm Miserere mei, Deus. Meditácie na jednej strane reflektujú jeho ťažkú situáciu po prvých dvoch súdnych procesoch a mučení, na druhej strane potvrdzujú jeho hlbokú dôveru v Božie milosrdenstvo:

„ZMILUJ SA NADO MNOU, BOŽE, PODĽA SVOJHO VEĽKÉHO MILOSRDENSTVA. Bože, ktorý prebývaš v neprístupnom svetle, Bože skrytý, ktorého nie je možné vidieť pozemskými očami ani pochopiť pozemským rozumom, vyjadriť jazykom ľudským ani anjelským: teba, ó nepochopiteľný Boh, hľadám, teba, ó nevýslovný Boh, vzývam takého aký v pravde si, ó všadeprítomný. Skutočne viem, že si tá najvyššia skutočnosť, ak je vôbec možné povedať, že si skutočnosť, a nie skôr príčina všetkých skutočností. A je vôbec možné povedať, že si príčina? Slovo, ktoré by dokázalo vyjadriť tvoju nevýslovnú vznešenosť, nenachádzam. Poviem teda: Bože, ktorý si všetko, čo v tebe je. Ty si svoja vlastná múdrosť, svoja dobrota, svoja moc a svoje najvyššie blaho. A pretože si milosrdný, čo iné si ak nie len milosrdenstvo samotné? A čo iné som ja ak nie len úbohosť sama? Bože, ktorý si len milosrdenstvo, tu stojí pred tebou len úbohosť! Čo urobíš? Určite to, čo ti je vlastné, veď akoby si mohol zmeniť svoju prirodzenosť? Čo teda urobíš? Zahladíš úbohosť, budeš sa ponáhľať prísť úbožiakovi na pomoc. BUĎ TEDA KU MNE MILOSRDNÝ, Ó BOŽE. Bože, ktorý si milosrdenstvo, zahlaď moju úbohosť, zahlaď moje hriechy, pretože mojou najväčšou biedou sú práve ony. Pomôž úbožiakovi, zjav na mne svoje diela, konaj vo mne ty sám. Priepasť volá priepasť. Priepasť biedy volá priepasť milosrdenstva, priepasť hriechu volá priepasť milosti. Priepasť milosrdenstva je však hlbšia ako priepasť biedy. Kiež tá priepasť pohltí priepasť, kiež je priepasť biedy pohltená priepasťou milosrdenstva.

Viac sa môžete dočítať tu: Savonarola.pdf