Dominikánska spiritualita stojí na štyroch pilieroch. Sú nimi kázanie, spoločný život, modlitba a liturgia a nakoniec štúdium. Každý z nich má v živote dominikána dôležité a nezameniteľné miesto. Viac nám porozpráva azda ten najpovolanejší – provinciál Damián Mačura OP. 

Už z názvu rehole – Ordo Praedicatorum, Rehoľa kazateľov – tušíme, že hlavným poslaním dominikánov bude kázanie. Čo konkrétne si pod tým máme predstaviť?

Naša rehoľa bola založená pre kázanie a spásu duší. Kázanie môžeme chápať v striktnom zmysle slova, keď ľudia prídu v nedeľu do kostola a vypočujú si kázeň, alebov širšom zmysle, teda akékoľvek sprostredkovanie evanjelia, ako ho máme zachytené v náuke Cirkvi. Obe tieto úrovne sú dôležité.

Mohli by sme sa pýtať, v čom sme my dominikáni iní, ak dnes môžu v širšom zmysle kázať vlastne všetci a počas liturgie aj iní kňazi a biskupi. Nuž, naša Základná ústava, teda prvý bod našej Knihy stanov a nariadení, hovorí v IV. odstavci, že je päť aspektov, ktoré vytvárajú náš spôsob života, ktorý dáva špecifickú príchuť všetkému nášmu kázaniu: jednomyseľne žijeme spoločný život, verne zachovávame rehoľné sľuby, zanietene slávime spoločnú liturgiu, ustavične študujeme a vytrvávame v rehoľnej observancii (poriadok, pravidlá, pozn.red.) Tieto princípy formujú naše kázanie v liturgii, ako aj naše kázanie na verejných priestranstvách našej spoločnosti.

Hovorí sa, že klesajú počty tých, ktorí prichádzajú do kostola. O to dôležitejšie je potom kázanie v širšom zmysle slova. Dominik v 13. storočí nemal predstavu o tom, aké raz budeme mať možnosti kázať cez médiá. V Cirkvi je veľa dobrých vecí, ktoré sa dejú, a my o nich môžeme dávať ľuďom vedieť cez médiá.

S príchodom médií však vznikol aj fenomén, že ľudia majú prístup k neobmedzenému množstvu informácií a často sa cítia byť odborníkmi na všetky otázky…

Aj preto v našej reholi neustále zdôrazňujeme otázku: Čo je pravda? Myslím, že k našej väčšej pokore v tejto oblasti môžu prispieť dve veci. Prvou je štúdium. Čím viac sa do nejakej problematiky ponorím, tým viac zisťujem, čo všetko ešte neviem. Tou druhou je zdravá konfrontácia názorov v spoločenstve. Ak sa uzatváram do vlastného sveta alebo vlastnej názorovej skupiny, tak naozaj veľmi rýchlo môžem uveriť, že som na čosi odborník.

To sú dva lieky, ktoré nám pomáhajú už 800 rokov.

Do akej miery dominikáni chcú držať krok s dobou a čo už je za hranicou, že sa dobe neprispôsobíte? 

Základné pravidlo nám odkázal ešte svätý Pavol, že všetko môžem, ale nie všetko osoží. Nie je možné nechať všetko na zváženie jednotlivcovi, preto máme fóra od komunity, cez provinciu až po rehoľu, kde o týchto veciach spolu rozhodujeme a tieto rozhodnutia nás potom zaväzujú. Referenciou je pre nás stále evanjelium a naše Stanovy. Boh nám dal rozum, aby sme vedeli zhodnotiť, čo nášmu životu pomáha a čo mu ubližuje. V prvom rade, samozrejme, myslím nadprirodzený život, ten náš i tých, ktorým slúžime.

Ďalším z pilierov dominikánskej spirituality je spoločný život. Prečo má práve tento prvok vysokú prioritu?

Keď hovoríme o spoločnom aspekte nášho života, platí, že čím viac sme prepojení s inými ľuďmi, tým viac sa nám dostáva spätnej väzby a tým viac môžeme reflektovať, či sme na dobrej ceste alebo nie. Keď človek žije sám, ľahko uverí falošnej predstave o vlastnej šikovnosti a dokonalosti, ale keď žijeme v spoločenstve, dostávame spätnú väzbu na to, ako žijeme a komunikujeme. Tým sa navzájom formujeme. Spoločný život lepšie odhaľuje, čo sú naše slabé stránky, na ktorých potrebujeme pracovať.

Čo sa konkrétne myslí pod spoločným životom – stolovanie, výlety?

Kostrou nášho spoločného života je čas, keď spoločne predstupujeme pred Boha, keď sa stretávame na modlitbách niekoľkokrát do dňa, od rána až do večera. K tomu sa pridáva spoločné stolovanie či spoločné projekty v kázaní. Spoločne rozhodujeme o záležitostiach, ktoré sa týkajú všetkých v komunite. áme jeden spoločný účet, kde idú všetky príjmy, z ktorého sa potom rozdeľuje pre naše potreby.

Aj si môže ktokoľvek hocikoľko zobrať?

O tom rozhoduje predstavený. Keď ho požiadam, že niečo potrebujem, on zhodnotí, či na to máme alebo momentálne nemáme prostriedky. O väčších investíciách sa rozhodujeme spoločne.

Máte priestor aj na neformálne trávenie spoločného času?

Počas obeda vo Zvolene počúvame audioknihy a nerozprávame sa.  Hneď po obede sa však stretneme pri káve a prediskutujeme, čo treba. Ten čas nazývame rekreácia. Prípadne sa niektorí stretnú večer pri sledovaní správ či športu. Nedeľný večer po modlitbách máme rezervovaný iba pre seba. Spolu posedíme, oslavujeme narodeniny, meniny, ktoré malibratia v tom týždni. Ale, samozrejme, občas si vybehneme i do prírody.

Dominikáni nie sú kontemplatívna rehoľa. Aké miesto má v živote dominikána modlitba?

Nie sme čisto kontemplatívna rehoľa, ale naše kázanie musí vychádzať z prekypujúcej kontemplácie, ako hovorí naša Základná ústava. Keď človek chce ostať Bohu verný, musí si nachádzať spôsob, ako s ním zostať v kontakte, a to je modlitba. Bez nej sa nedá byť verný, aj keď človek žije sám alebo v manželstve. Naše konštitúcie nám navyše hovoria, že slávnostné a spoločné slávenie liturgie a modlitby, ktoré máme niekoľkokrát za deň, sú jednou z našich najdôležitejších úloh. Teda stretávať sa, chváliť Boha a modliť sa aj za tých ľudí, ktorí sa v našom okolí nemodlia a prednášať Bohu všetky prosby, všetky potreby Cirkvi.

Naše konštitúcie hovoria, že okrem spoločných modlitieb a slávenia liturgie by sme mali dbať aj na osobnú modlitbu, rozjímanie, ktoré by malo byť v rovnakom čase a na jednom mieste, pokiaľ je to možné. Ale bratia okrem toho, čo im nariaďujú konštitúcie, si pestujú aj vlastné spôsoby modlitby. Jedna z dôležitých pobožností, ktorá je bohatstvom rehole a ktorú sa každý brat modlí, je ruženec.

Posledným pilierom dominikánskej spirituality je štúdium. Týka sa potreba vzdelávania nevyhnutne všetkých bratov?

Štúdium patrí k podstate nášho života. Je dôležité jednak pre dobré porozumenie Tajomstvu, ktorému zasväcujeme svoj život, a tiež preto, aby sme robili, čo je v našich silách, aby naše kázanie bolo čo najlepšie podložené. U niekoho sa takéto štúdium realizuje v akademickom zmysle, u niekoho to môže byť zasa dopĺňanie si vedomostí v oblasti, v ktorej pôsobí. Ale patrí ku identite každého dominikána.

Svätý Pavol hovorí, že poznanie nadúva… Čo robia dominikáni, aby to tak nebolo, aby ich poznanie neviedlo k pýche, ale k bližšiemu vzťahu s Bohom?

Dbajú o to, aby všetko ich poznanie smerovalo k láske k Bohu a ľuďom. To je koniec-koncov aj kontext, v akom Pavol hovorí o poznaní v tej ôsmej kapitole Prvého listu Korinťanom. Na našom vzťahu k ľuďom sa totiž často ukazuje, aký máme vzťah k Bohu.

Jana Solárová