O tom, že vedúca pozícia v rehoľnom spoločenstve je viac službou ako výsadou, nemusel čítať v múdrych knihách. Už po druhýkrát bol v januári zvolený za provinciála slovenských dominikánov na druhé štvorročné obdobie. Hovorí, že rehoľa nie je nebo na zemi, ale život v nej môže do neba viesť. Damián Mačura OP. 

Ste druhýkrát provinciálom slovenských dominikánov. Čo v praxi znamená byť provinciálom? 

Slovenská provincia dominikánov má 49 bratov. Mojou hlavnou úlohou je starať sa o bratov a dbať o to, aby naša provincia dobre ohlasovala Božie slovo. Aby sme plnili svoje poslanie, aby sme mali medzi sebou dobré vzťahy, aby sme boli verní sľubu, ktorý každý z nás zložil, aby sme boli verní našim konštitúciám, lebo konštitúcie nám pomáhajú, aby sme sa stali znamením Božieho kráľovstva pre tento svet. Kódex kánonického práva rehoľným predstaveným pripomína, že by mali byť pre ostatných bratov príkladom v pestovaní cností a zachovávaní zákonov a tradícií rehole. Byť provinciálom teda znamená tiež čo najlepšie realizovať princípy dominikánskeho života hlavne sám v sebe.

V rámci celosvetovej štruktúry má provinciál aké postavenie?

Na svete je päť a pol tisíca dominikánov, sme rozdelení do 42 provincií. Na starosti nás má magister rehole v Ríme, brat Gerard Francisco Timoner OP z Filipínskej provincie. Magister je volený na deväť rokov.

Zaujala ma veta, že provinciál sa stará o to, aby boli v komunite dobré vzťahy. Ako sa to dá?

Opäť si pomôžem Kódexom kánonického práva. Ten nám hovorí, že sa máme usilovať o budovanie bratského spoločenstva v Kristovi, teda že sa máme v prvom rade nadovšetko snažiť hľadať Boha a milovať ho. Preto sa máme čo najviac sýtiť Božím slovom a sláviť dobre liturgiu. To je najlepšia cesta k dobrým vzťahom.

Snažíme sa tiež o to, aby bol náš život v komunitách žitý vo vernosti trom evanjeliovým radám, teda chudoby, čistoty a poslušnosti. Aby sme nažívali v láske, aby sme si navzájom boli oporou, pomáhali si v rozpoznaní a využívaní talentov. Je to, samozrejme, náročné. Život v kláštoroch nie je život v nebi, nie sme v kláštore preto, že by sme boli dokonalí, ale preto, že hľadáme dokonalosť. Za pochodu sa učíme pokore a cnostiam. Niekedy to, prirodzene, medzi nami zaiskrí. My ale odrážame obraz spoločnosti, pretože z nej vychádzame, takže sme podobní ľuďom vo svete. Musíme si často, a v prvom rade aj ja, vedieť priznať svoje chyby a slabosti. Často som sa ale presvedčil, že bratia majú dobrú vôľu, aj keď máme občas iné pohľady na veci, trochu inú skúsenosť, inú formáciu… Za tých päť rokov, čo som provinciálom, ma bratia prekvapili veľmi milo v tejto oblasti.

O čom rozhoduje provinciál? O čom sa v reholi rozhoduje demokraticky a o čom autokraticky?

Sú dva dva hlavné dokumenty, ktoré stanovujú autoritu provinciála. Jeden je všeobecný pre Cirkev, to je Kódex kánonického práva a druhým je dominikánska Kniha konštitúcií a nariadení. Tieto dva dokumenty mi určujú, čo je v mojej kompetencii, o čom môžem rozhodovať sám, v čom sa musím poradiť s inými a čo mám ponechať na iných bratov. Môj poradný zbor je Provinčná rada zložená zo siedmich bratov. Stretávame sa jedenkrát do mesiaca. Niektoré oblasti podľa tradície ponechávam v kompetencii jednotlivých komunít. Napríklad, na rozdiel od iných rehoľných spoločenstiev, naše komunity si volia predstavených, nie sú dosadzovaní. Ja ako provinciál ich voľbu len potvrdím. Každá komunita, ktorá má šesť a viac bratov, má právo si voliť predstaveného. Tam, kde je bratov menej, vstupujem ja a po konzultácii s nimi im predstaveného menujem.

Snažíme sa ale rozhodnutia robiť spoločne, v dialógu, aby mali čo najväčšiu podporu a teda aj trvácnosť. Sú však situácie, keď musí predstavený jasne stanoviť cieľ alebo riešenie. Ale bol by hlúpym predstaveným, ak by išiel hrubo proti tomu, čo komunita spoločne rozpozná ako Božiu vôľu.

Ale predsa, nestáva sa, že provinciál vníma Božiu vôľu inak ako komunita?

Sú aj situácie, keď musí ísť provinciál aj proti názoru väčšiny. Jedna taká situácia sa stala na začiatku našej rehole nášmu zakladateľovi, svätému Dominikovi. Stalo sa to v auguste roku 1217, keď mal svätý Dominik okolo seba len pár bratov. A vtedy dospel ku vnútornému presvedčeniu, že by nemali žiť v jednej komunite, ale majú ísť po dvoch, troch, štyroch do rôznych miest a zakladať komunity v Paríži, Madride, Ríme, Toulouse… Bratom sa to nepáčilo, necítili sa dostatočne silní. Ale vďaka tomuto prorockému rozhodnutiu, hoci aj proti vôli bratov, mala rehoľa v čase Dominikovej smrti o štyri roky už 62 kláštorov.

Je to určite spojené s pocitom veľkej zodpovednosti…

Čo pomáha provinciálovi, je, že raz za štyri roky máme provinčnú kapitulu, kde sa delegáti jednotlivých komunít stretnú na týždeň-dva, zhodnotia uplynulé štyri roky a naplánujú ďalšie štyri roky. Provinciál sleduje nariadenia provinčnej kapituly. Úlohou provinciála je napĺňať jej rozhodnutia.

V čom vidíte miesto a poslanie dominikánskej rehole popri iných rehoľných spoločenstvách alebo vnútri Cirkvi?

Máme síce iba 49 bratov, ale existuje niečo, čo nazývame dominikánska rodina, teda kontemplatívne mníšky, kongregačné sestry, terciári a ružencové bratstvá. Najnovšie je jej súčasťou aj dominikánska mládež. A každá táto vetva sa snaží pôsobiť tam, kde vníma potreby miestnej Cirkvi.

Čo sa týka samotných bratov, vyzdvihol by som dve veci. Prvým veľkým bohatstvom našej provincie sú ružencové bratstvá, ktoré majú viac ako 150-tisíc členov na Slovensku, cez ne vieme byť prítomní v každej farnosti, máme informačník Ruženec, chodievame k nim na duchovné obnovy, snažíme sa podporovať ich v modlitbe a službe lokálnej cirkvi. A oni zasa podporujú nás. Toto poslanie nám zveril Svätý Otec už v 16. storočí. Druhá dôležitá vec, na ktorej pracujeme, je intelektuálny apoštolát. Máme medzi sebou bratov, ktorí majú kapacitu na to, aby investovali svoj čas do štúdia, aby učili vieru Cirkvi a aby reflektovali spolu s Cirkvou súčasnú situáciu vo svete a v spoločnosti. Teda rehoľa je na jednej strane s ľuďmi v každodenných situáciách cez ružencový apoštolát, farnosti, no na druhej strane máme záväzok voči poslaniu, ktoré mala rehoľa po celé stáročia: vyučovať náuku Cirkvi a reflektovať – filozoficky a teologicky – to, čo sa deje v Cirkvi. Medzi týmito dvoma úlohami je široký diapazón rôznych projektov, do ktorých sa zapájame a v ktorých chceme pomôcť Cirkvi na Slovensku.

Za rozhovor ďakuje Jana Solárová