Pri príležitosti jubilejného roka sv. Dominika bratia dominikáni naplánovali veľké dvojtýždňové putovanie po jeho stopách cez Francúzsko a Taliansko. Túto cestu nám pandemická situácia síce zmarila, ale bratia sa nedali odradiť a pohotovo pripravili putovanie na Slovensku.
V nedeľu 18. júla sa teda v Košiciach stretlo 15 mladých a 4 bratia. V pondelok sme odštartovali putovanie sv. omšou v Kostole Krista Kráľa a posilnili sa raňajkami od sestier dominikánok. A vyrážame… so všetkou batožinou na pleciach. Spočiatku sme plní síl, no batohy postupne oťažievajú. Prvý deň sme poriadne zmokli, ale dážď nás nezastavil. Ostatné dni nás pálilo slnko, chvíľky kráčania osamote striedali priateľské rozhovory či modlitba ruženca. Bratia si pre nás pripravili aj večerné dišputy, jednou z tém bola napr. sviatosť zmierenia. Každý deň sme svoje duše sýtili Eucharistiou a spoločnou modlitbou liturgie hodín. Uprostred putovania v dedinke Podkonice nás všetkých veľmi milo prekvapilo tajne naplánované stretnutie so sestrami dominikánkami a ďalšími mladými, ktorí boli spolu práve na „alternatívnom putovaní“. Krásny večer sme zakončili radostným spevom a tancom v kostole. V sobotu sme dorazili do nášho cieľa – kláštor dominikánov vo Zvolene, v nohách sme mali 140 km.
Posledným programom bola zážitková prednáška o sv. Dominikovi – pri prestretom stole, pripomínajúc tak poslednú večeru, nám fr. Joachim umyl nohy, podal občerstvenie a povzbudil nás „vstať od stola a iným umývať nohy slovom evanjelia“. Naše úmysly, za ktoré sme púť obetovali, ale aj naše bolesti, ktoré sme si mohli v tichu kráčania viac uvedomiť, sme na papierikoch spoločne spálili, popol nasypali do vody a poliali ním vinič – prejav nádeje, že aj z našich trápení a nedokonalostí môže s Božou pomocou vzísť dobré ovocie.
Osobne som pri putovaní prežila dôležité poznanie: často som si myslela, že naplánovaná cesta je zbytočne komplikovaná. Videla som lepšiu či jednoduchšiu možnosť, ako sa dostať do cieľa. Keby som v dôvere nasledovala „pastiera“ (v našom prípade fr. Alana), mohla som si ušetriť energiu vyplytvanú na zbytočné frflanie. Vždy sme sa dostali včas do cieľa. Aj v živote s Pánom sa nám môže zdať, že vidíme jednoduchú cestu po vyšliapanom chodníku, ale Pán nás vedie do strmého kopca zarasteného krami. Nie je ľahké bez váhania vykročiť za ním a nehádať sa. No nie je krásne nechať sa viesť a zanechať obavy? Sami si komplikujeme život v snahe zjednodušiť ho. Ale Pán dobre vie, kadiaľ nás vedie, a len s ním dôjdeme do nášho Cieľa.
Margaréta Khuriová
