Prečo jeden pád má potenciál spustiť lavínu ďalších? Prečo to skôr nie je tak, že ak kráčam a spadnem, svižne vstanem, oprášim si kolená a idem ďalej?

V KKC sa píše, že „hriech spôsobuje návyk na hriech“.

Poznáme to, žijeme celkom dobre, pravidelná modlitba, nejaké duchovné úspechy (podarí sa mi dodržať pôstne predsavzatie)… a trošku zaspíme na vavrínoch. Vlúdi sa nám do života kde tu nejaký ten kompromis, ale hovoríme si, že sme stále dobre, že to netreba preháňať. A zrazu sa ocitáme niekde a spomíname na čas, kedy sme boli Bohu blízko a pýtame sa: „Ako som sa sem dostal? Ako som na toto mohol pristúpiť?“.

Čo teda robiť, aby sme tejto tendencii zabránili? KKC v tejto časti vymenúva sedem hlavných hriechov – pýcha je prvý. Skutočne koreňom každého hriechu je ona a tiež je základom aj pre množenie hriechu. Je tým, čo nám bráni svižne po páde vstať a kráčať odhodlane ďalej. Miesto toho stojíme a skúmame „ako sa mi toto mohlo stať, ako som to mohol urobiť?“. Je dobré vždy pamätať na to, že len Božia milosť nám dáva silu nehrešiť, my sami sme náchylní ku každému zlu. Ak v nás náš vlastný hriech vyvoláva pocit trpkosti, rozhorčenia nad sebou, nepokoj – hoci sa to tvári ako ľútosť, je to prejav pýchy (sv. Terézia z Lisieux).

Len pokorné srdce a chudoba v duchu nám zaistia, že naše pády, a padať budeme až do smrti, nebudú viesť k rozmnoženiu hriechu. Pokora je ako voda na vzbĺknutý plameň.

„Pane, znova som padol. Teba to neprekvapilo, poznáš moje srdce lepšie, ako ja sám. Ani ja nech nie som prekvapený. Nech nikomu a ničomu nedovolím zastaviť ma na ceste s Tebou a k Tebe. Vstávam a kráčam odhodlane ďalej, minulosť prenechávam Tvojmu milosrdenstvu. Viem kam kráčam, Tvoja náruč je vždy otvorená.“

Margaréta M. Khuriová

1865 Hriech spôsobuje návyk na hriech; opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho pochádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla. Takto má hriech tendenciu rozmnožovať sa a silnieť, ale nemôže až do základov zničiť mravný cit.

1866 Neresti možno zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade, alebo ich možno dať do súvisu s hlavnými hriechmi, ktoré určila kresťanská skúsenosť, sledujúc svätého Jána Kasiána a svätého Gregora Veľkého. Volajú sa hlavné, lebo plodia iné hriechy, iné neresti. Sú to: pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo, lenivosť alebo duchovná znechutenosť (po latinsky acedia).

1869 Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. „Štruktúry hriechu“ sú prejavom a následkom osobných hriechov. Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo. V analogickom zmysle vytvárajú „sociálny hriech“.