Biblický text: Mt 5,10-16

Modlitba:

Bože, vo svojej nevyspytateľnej prozreteľnosti dávaš Cirkvi účasť na utrpení tvojho Syna; prosíme ťa, posilňuj svojich veriacich, prenasledovaných pre tvoje meno, duchom trpezlivosti a lásky, aby boli živým dôkazom pravdivosti tvojich prisľúbení. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý́ je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.

Spiritualita mučeníctva je identická s evanjeliovou spiritualitou. Je to spiritualita nasledovania Krista prostredníctvom lásky, ktorá sa vyjadruje v rôznorodých podobách rozličných náboženských spiritualít. Odlišuje sa však od nich tým, že omnoho priamejšie napodobňuje násilnú smrť Krista, odsúdeného nepriateľmi, a podáva o tom svedectvo omnoho viditeľnejšie a výrečnejšie. Jestvuje teda hlboká podobnosť a príbuznosť medzi spiritualitou mučeníctva a všetkými ostatnými spiritualitami, ktoré sa zrodili z evanjelia. Nech už je naša životná situácia akákoľvek, všetci sme povolaní, aby sme svojím spôsobom uskutočňovali blahoslavenstvo prenasledovaných. To preto každá kresťanská duša zostáva citlivá na svedectvo mučeníctva ako na najradikálnejší prejav lásky ku Kristovi. Mnoho svätcov vyjadrilo a mnoho kresťanov vo svojom srdci zakúsilo túžbu po mučeníctve v súlade so želaním, ktoré vyjadril sv. Pavol: „Túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie“ (Flp 1,23).

 

Mučeníctvo a kresťanská odvaha

Svätý Tomáš Akvinský priradil mučeníctvo k čnostiam sily a odvahy. Vlastným a charakteristickým aktom odvahy je podľa učenia filozofov schopnosť čeliť smrti, obzvlášť v boji. Nakoľko mučeníctvo je prijatie smrti kvôli Kristovi, tak z teologickej perspektívy je teda špecifickým aktom kresťanskej odvahy. Táto motivácia, ktorú inšpiruje viera a láska, odlišuje kresťanské mučeníctvo od obyčajnej ľudskej odvahy zoči-voči smrti. Martýrovo svedectvo sa v konečnom dôsledku úplne sústreďuje na osobu Krista. Mnohí mučeníci cítili a vyjadrili to, že akoby sám Kristus trpel v nich, nanovo prežíval svoje utrpenie s nimi a tak vydával svedectvo skrze nich. Samozrejme, že kresťanská odvaha na seba berie podobu ľudskej odvahy, ktorú máme; ale mocou milosti ju presahuje a absorbuje, vrátane našich slabostí a strachu zo smrti. Mučeníci nie sú ani tak hrdinami; ale skôr sú ľuďmi viery, ktorí vydávajú svedectvo o láske. Či to netvrdí sám svätý Pavol: „Budem sa radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12,9-10)?

 

Svedectvo v prospech nového života

Blahoslavenstvo prenasledovaných má však jednu zvláštnu črtu, ktorej dosah sa úplne jedinečným spôsobom stáva zrejmým v živote kresťanských mučeníkov: radosť, ktorú Kristus ponúka uprostred prenasledovania svojim učeníkom. Táto radosť je ovocím blahoslavenstiev ako celku, a tvorí základný materiál prisľúbenej blaženosti.

Táto prekvapujúca radosť by sa dala vysvetliť ako úľava a vyslobodenie; ako vynáhrada za utrpenie a za prijaté obete kvôli Kristovi; ako odmena za lásku, ktorá sa úplne darovala. Ale zdá sa nám, že v tejto radosti prenasledovaného kresťana a v jasote trpiacich kvôli evanjeliu je čosi viac: je ním uvedomenie si, že v hlbinách ich duše vytryskol nový život a rozlieva sa v nich život, ktorý unikol smrti a ktorý do nich vlieva zmŕtvychvstalý Kristus, ktorému sa obetovali. Túto skutočnosť dobre vyjadruje rozprávanie z polovice 2. storočia o mučeníckej smrti Polykarpa, biskupa v Smyrne: „Oni (mučeníci – pozn. prekl.) nám všetkým ukázali, že šľachetní Kristovi mučeníci vo svojich mukách už viac neboli vo svojich telách, ale skôr tam bol Pán a zhováral sa s nimi. Pozorní na Kristovu milosť pohrdli mukami tohto sveta a za jednu hodinu[1] získali večný život.“ V hodine smrti sa Polykarp bude modliť takto: „Pane, všemohúci Bože, Otec svojho milovaného a velebeného Syna Ježiša Krista (…) Dobrorečím ti, že si ma uznal za hodného tohto dňa a tejto hodiny, aby som v zástupe mučeníkov dostal podiel na kalichu tvojho Pomazaného, a skrze Ducha Svätého dosiahol vzkriesenie duše i tela pre večný život v neporušenosti.“

Na obraz Kristovho tajomstva má blahoslavenstvo prenasledovaných dve strany: na rube utrpenie a smrť a na líci zmŕtvychvstanie a život.[2] Oba tieto aspekty mučeníctva veľmi reálne tak navzájom korešpondujú. Radosť prenasledovaných obsahuje v sebe už skúsenosť nového života, skadiaľ pochádza sila jej vyžarovania.

Viera v Krista, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych, je v nás zdrojom života, a nachádza sa teda na počiatku spirituality mučeníctva ako aj každej autentickej a celistvej kresťanskej spirituality, ako to vyjadril svätý Pavol v už zmienenom úryvku Filipanom: „Aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych“ (3,11). Každá spiritualita, ktorá chce byť evanjeliová – nech je jej vlastná akákoľvek forma – musí byť svedectvom v prospech vzkrieseného Krista, nového života a radosti, ktorú nám dáva aj uprostred utrpenia a múk, ktoré kvôli nemu prijímame.

 

Svedectvo pre nás

Nemyslime si však, že nás tieto pohľady povznášajú ku – pre bežných ľudí – neprístupným končiarom, vyhradeným iba svätcom. Kto by vo svojom živote – skôr či neskôr – nespoznal a nestretol utrpenie a rôzne situácie, načrtnuté v blahoslavenstvách: chudobu v niektorej z jej podôb, násilie a nespravodlivosť vo veľkej či malej miere, plač a smútok, obťažnosť odpustenia a milosrdenstva, boj o čistotu srdca, problematiku pokoja počnúc príbuznými a susedmi, znášanie klebiet a urážok a nakoniec perspektívu smrti? Prenasledovanie sa neobmedzuje na to, že by bolo len zo strany štátu alebo malo krvavú podobu, ale sa môže týkať každého zlého zaobchádzania, nespravodlivosti a šikanovania, ktoré môžeme podstúpiť kvôli svojej vernosti Kristovi a uskutočňovaniu evanjelia. Existuje prenasledovanie zo strany rodiny, ako  o tom svedčí Ježišov výrok: „Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi“ (Mt 10,35-36). Existuje skupinové prenasledovanie tých, ktorí z dôvodu pravdy a evanjelia odporujú prevládajúcemu názoru, ktorý je v móde v určitom čase alebo na určitom mieste. Avšak jestvuje aj vnútorné prenasledovanie, ktoré je omnoho citlivejšie, a ktoré vzbudzujú naše zlé sklony, keď sa snažíme nasledovať Krista. Toto prenasledovanie pochádza z temných síl, ktoré sa skrývajú v hlbinách nášho vnútra, namotané vôkol našej sebalásky, ktoré sa vzpierajú evanjeliovým výzvam a nášmu úsiliu odpovedať na ne. Púštni mnísi vraveli dokonca i o prenasledovaní, rozpútanom zlými duchmi proti tým, ktorí sa chceli oddávať modlitbe a zasvätiť sa evanjeliovému spôsobu života.

Vskutku, keď nás ožiari vnútorné svetlo, rozpoznávame v sebe všetky druhy rôznych pohnútok a všetky druhy myšlienok, ktoré v nás víria ako roj, aby kládli prekážky našim najlepším úmyslom a brzdili náš entuziazmus. Kto chce nasledovať Krista v láske a spravodlivosti, nevyhnutne spozná prenasledovanie ako zvnútra, tak aj zvonku.

Práve tu na nás čaká blahoslavenstvo prenasledovaných: pozýva nás, aby sme aj my vložili svoju vieru v usmrteného a vzkrieseného Krista, aby sme sa s každodennou odvahou cvičili v láske a vernosti evanjeliu, aby sme svoje utrpenie spájali s Pánovým utrpením, a aby sme úplne pozdvihli hlavu v nádeji na nový život, ktorý do nás už nepatrne preniká a prejavuje svoju prítomnosť vnútornou radosťou a pokojom. Takto sa náš aktuálny život, nech sa nám zdá akokoľvek skromný a banálny, stáva vďaka úrodnej sile Kristovej lásky nositeľom akéhosi iného – tajomného a nového – života. Podmienkou však je, aby sme sa odvážili stratiť pominuteľný život, to jest aby sme ho darovali, okamih po okamihu, a tak aby v nás klíčil a vzrastal život podľa Ducha.

Takéto svedectvo v prospech kresťanskej nádeje vydáva práve mučeníctvo: pevná a radostná istota, ktorá pochádza z Kristovho zmŕtvychvstania, a ktorá nás zasahuje v tajomných zdrojoch nášho života a bytia.

 

Blahoslavenstvo na obtiaž, ale potrebné

Ideál mučeníctva sa dnes už nenosí. V našich zemepisných šírkach sme si už dlhodobejšie zvykli na pokoj a prosperitu, a tak prenasledovanie a mučeníctvo sa nám v podstate javia ako vzdialené pojmy; skutočnosti akoby z iného veku, i keď nás noviny občas upozornia, že dosiaľ stále jestvuje i v našom svete. Priznajme si to, že je nám na obtiaž, čo i len na to pomyslieť. Uprednostňujeme, keď sa káže o tolerancii, všeobjímajúcej láske, všeobecnej láskavosti a celosvetovom mieri.

Už niekoľko rokov sa niektoré pokoncilové myšlienkové prúdy snažia zredukovať, ba dokonca zotrieť rozdiely, ktoré kresťanov líšia od iných ľudí vo vierouke, v morálke a v praktizovaní života. Občas sa sami pýtame, prečo ešte bojovať, prečo by sme mali ako kresťania zápasiť až po riskovanie vlastného života, ako to robili mučeníci? Tiež sa stáva, že aj príklad mučeníkov je nám na obtiaž, a viac už nevidno rozdiel medzi mučeníkmi a tými, čo zomreli z iného dôvodu.

Okrem toho, túžba a úsilie kresťanov sústrediť pozornosť na tento svet, jeho problémy a jeho rozvoj môže viesť k zanedbávaniu, ba niekedy až hanobeniu kresťanskej nádeje na posmrtný život, ktorý je však podstatný pre našu vieru v Kristovo zmŕtvychvstanie a má v ňom svoj počiatok. Bez tejto nádeje, ktorú tak húževnato zdôrazňujú blahoslavenstvá a iné evanjeliové výroky, ako aj protokoly mučeníkov, kresťanstvo by bolo iba jednou z mnohých ľudských doktrín, mystickou a sociálnou utópiou, učením banalizovaného idealizmu, ktorý stratil všetku svoju chuť.[3]

Potrebujeme blahoslavenstvo prenasledovaných; mali by sme nad ním rozjímať ako nad ostatnými blahoslavenstvami, aby sme ho mohli aplikovať, sledujúc okolnosti svojho života. Svedectvo mučeníkov nie je vôbec zastaralé; ba dokonca nadobúda zvláštnu aktuálnosť v tej miere, do akej narúša naše až príliš prispôsobivé teórie a otriasa našimi dobrými pocitmi, ktoré však nie sú konkrétne a zreteľné. Neoblomne nám pripomína realitu a požiadavky Kristovej lásky, tiež jej silu zoči-voči chudobe, utrpeniu a smrti. Stavia nás pred nutnosť, aby sme sa priamo rozhodli pre Krista, alebo proti nemu; pre alebo proti zlu, ktoré nás v tomto svete priťahuje; a nakoniec mocne vydáva svedectvo v prospech evanjeliového prísľubu nového života, ktorý sa ponúka aj zaneprázdneným ľuďom dnešných čias. Takto nás posledné blahoslavenstvo nabáda k tomu, aby sme rozbili povrchnú škrupinu príliš pohodlného kresťanského života, a aby sme tak vstúpili do hlbín ľudskej reality, do tajomna ľudského srdca, kde sa rozhoduje o veľkej otázke viery v Krista, o nádeji a láske, šťastí a zmysle života. Blahoslavenstvá nás v žiadnom prípade nepodnecujú k úteku z tohto sveta, ale učia nás klásť na tejto zemi – ktorú prijímame so všetkým, čo prináša – základy iného sveta, ktorý utvára Boh, a ktorý už započal Pánovým zmŕtvychvstaním, uvádzajúc tak doň nebeské kráľovstvo.

 

[1]Pravdepodobne narážka na Podobenstvo o robotníkoch vo vinici (Mt 20,1-16), v ktorom aj tí, čo prišli do vinice pracovať naposledy dostali rovnakú odmenu – „denár večného života“ (pozn. prekl.)

[2]Narážka na dve strany mince – pozn. prekl.

[3]Pravdepodobne narážka na Ježišov výrok o soli, ktorá stratila svoju chuť (Mt 5,13) – pozn. prekl.