Sväté písmo Starého zákona nám na viacerých miestach pripomína, že Boh si špeciálnym spôsobom chránil (a chráni) tri skupiny ľudí: cudzincov, vdovy a siroty. A to preto, lebo boli tými najzraniteľnejšími.

Kniha Žalmov je svedkom tejto Božej náklonnosti: „Veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ a berieš ich do svojich rúk. Na teba sa chudák spolieha a sirote pomáhaš“ (Ž 10, 14), „Plesajte pred ním; on je otec sirôt a záchranca vdov“ (Ž 68,5-6). Boh nachádza zvláštne zaľúbenie v tých najzraniteľnejších. Prejavuje im svoju priazeň. A to aj, alebo lepšie povedané, najmä v čase strádania.

Táto Božia nežnosť je každému jednému z nás pripomenutá v dnešnom evanjeliu, keď Ježiš prisľúbi svojím učeníkom: „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám“ (Jn 14,18). Boží Syn pokračuje v Otcovom diele. Skrze Ducha Svätého prišiel k nám vo Vtelení, keď sa stal človekom. A skrze Ducha Svätého prichádza do našich sŕdc, aby v nich spolu s Otcom prebýval. Boh každému z nás prejavuje svoju nežnosť, ako keby sme boli siroty. Každý z nás nachádza u Boha jedinečné, originálne zaľúbenie.

No ak je to tak, nevytráca sa toto Božie zaľúbenie v čase nášho utrpenia? Kam sa podela Božia nežnosť, keď si prechádzame rôznymi ťažkými životnými traumami? Nie je náhodou Boh tým, ktorý nielenže nechráni „svoje siroty,“ ale pridáva im ešte viac bolestí? Veď o utrpení dobrých ľudí píše aj apoštol Peter v dnešnom druhom čítaní: „Lebo je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé“ (1 Pt 3,17). Otázka utrpenia v živote „sirôt,“ v živote spravodlivých, teda tých, ktorí hľadajú a plnia Božiu vôľu, je otázka, ktorá bude zrejme uspokojivo zodpovedaná až na konci čias. Myslím, že väčšina z vás už o tejto otázke premýšľala alebo si pri hľadaní odpovede na ňu čo to prečítala alebo vypočula. Dnes by som vám chcel na niekoľkých riadkoch ponúknuť pohľad niekoho, kto neustále hľadal Božiu vôľu, no pritom počas svojho života zakúsil mnoho utrpenia a sklamania. Mám na mysli Katarínu Sienskú, dominikánsku terciárku a mystičku.

Viacerí ľudia, ktorí jej písali listy, sa jej pýtali, ako je možné, že ten, kto hľadá Božiu vôľu, kto chce žiť svoju vieru najlepšie ako vie, zakúša popri tejto svojej snahe mnoho ťažkostí a utrpenia. Vari si nechráni Boh svoje deti, svoje „siroty“? Prečo odpovedá Boh dopustením utrpenia a nie prejavením nehy? Oplatí sa vôbec hľadať a žiť Božiu vôľu? Katarína raz počas modlitby pochopila, že naša najhlbšia radosť v nebi bude spočívať v tom, že budeme ponorení v priepasti sladkej Otcovej vôle. Svätá Katarína Božiu vôľu často opisovala ako sladkú. No zároveň táto svätá žena pochopila, že sladkosť Božej vôle môžeme zakúšať už teraz, nech sme kdekoľvek a prežívame čokoľvek, a to v podobe vnútorného pokoja. Keď sa napriek nášmu hľadaniu Božej vôle, napriek našej snahe žiť s Bohom, objaví v našom živote utrpenie, znamená to, že som sa pomýlil a „minul“ Božiu vôľu? Určite nie. Katarína tvrdí, že naša trvajúca snaha hľadať Božiu vôľu aj v čase utrpenia a ťažkostí práve naopak dokazuje, že sme túto vôľu prijali na hlbšej úrovni nášho bytia.

Katarína, vychádzajúc z vlastnej skúsenosti, odvážne tvrdila, že dokonca aj to najkrutejšie utrpenie ukrýva v sebe nežnosť Božej vôle a poklad nekonečnej Božej lásky. Uvažujúc nad zmyslom utrpenia vo svetle Ježišovho utrpenia a smrti si uvedomila, že pod trpkou kôrou bolesti a utrpenia sa vždy nachádza sladké ovocie Božej nežnosti. Takéto situácie opisovala ako sladké trpkosti. Keď sa ľudia Kataríny pýtali, ako pristupovať k tým životným ťažkostiam, nad ktorými človek nemá žiadnu kontrolu, odpovedala im, aby sa s dôverou odovzdali tejto sladkej trpkosti. A nech pamätajú, že skôr trpezlivosť ako nejaká rebélia voči danej situácii prináša ovocie hlbokého pokoja. Vari toto všetko nie je akýmsi rozmenením na drobné tej známej vety svätého Pavla, „že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28)? Katarína bola o tom bytostne presvedčená.

Nech nám teda svätá Katarína pomáha objavovať skrze vieru, že v každej našej ťažkosti, v každom našom trápení sa pod kôrou trpkosti ukrýva sladké jadro Božej nežnosti. Veď keby sme prežívali čokoľvek, aj keby na nás zabudli otec či mať, Boh na nás nikdy nezabudne (porov. Iz 49, 15) …

fr. Alan Dely OP