Pre slávenie Veľkej Noci je pre Cirkev podstatné sláviť Eucharistiu. Pripomína nám to aj apoštol Pavol v 1Kor 11,23-26, že to, čo prijal od Pána, aj odovzdal, t. j. ustanovenie Eucharistie ako Novú Zmluvu a pamiatku na jeho smrť. Keď hebrejská rodina v predvečer Paschy si sadala k večeri, bolo predpísané, aby sa njamladší člen rodiny opýtal otca, čo znamená tento obrad, ktorý sa bude konať pri večeri. Vo večeradle táto úloha asi pripadla apoštolovi Jánovi.
Túto otázku si máme položiť aj my. Čo znamená tento obrad, ktorý budeme robiť v túto noc? (Ex 12, 26) Čo znamená obrad našej večere, ktorú konáme v túto Veľkú Noc? Kristus zomrel za naše hriechy a vstal zmŕtvych pre naše ospravedlnenie (Rím, 4,25), ale zomrel len raz a už neumiera a smrť nad ním nemá moc (Rím 6,9). To, čo konáme je spomienka, liturgia dejín; je to sviatostná spomienka, ktorá sprítomňuje to, čo sa stalo. (sv.Augustín)
Táto spomienka nie je ľudský výmysel, ale Kristov príkaz: “Toto robte na moju pamiatku” a pre seba aj svetu hovoríme: “Smrť tvoju Pane zvestujeme a tvoje zmŕtvychstanie vyznávame”… Je to pamiatka, ktorá prechádza dejinami, od noci východu z Egypta až po naše časy. Táto pamiatka je bod, okolo ktorého sa točia nielen dejiny sveta, ale aj mesiace, týždne a dni nášho života. Eucharistie je teda sprítomnením Kristovej Veľkej Noci, ale je tiež posvätením našej Veľkej Noci. Ten Ježiš, ktorý prvýkrát vo večeradle povedal: “Vezmite a jedzte toto je moje telo. Vezmite a pite, toto je moja krv. Toto robte na moju pamiatku”. Skze kňazov On večný kňaz koná, sprítomňuje sviatostným spôsobom túto obetu vždy, keď v jeho mene plnia jeho príkaz a slávia liturgiu poslednej večere.
Nech slávenie sprítomnenia Kristovej smrti a zmŕtvychstania naplňa nášho ducha ovocím milosti a požehnania.
fr. Martin OP
