V pôstnom období je naše srdce ochotnejšie ako inokedy otvárať sa pre duchovné veci, preto máme aj dlhšie čítania ako v iných obdobiach. Pôstne obdobie je príležitosťou na zamyslenie sa a osobnú premenu. Usilujeme sa o osobné obrátenie a priblíženie sa k Bohu, k ľuďom cez lásku, cez zmierenie sa, cez stretnutie s Kristom, ktoré nás k tomu vedie. Preto nám evanjeliové príbehy rozprávajú o ľuďoch, ktorých stretnutie s Ježišom zmenilo život. Minulú nedeľu to bolo stretnutie Ježiša so samaritánkou a v dnešnom evanjeliu zasa stretnutie so slepcom od narodenia, ktorého Ježiš uzdravil, nielen telesne, ale aj duchovne.

Ježiš uzdravuje najskôr jeho telesný zrak, ktorý je pre človeka veľmi dôležitý, lebo nešťastný je ten, kto ho nemá. V evanjeliu sa však nehovorí len o telesnom zraku, lebo ešte horšie ako telesná slepota môže byť slepota duchovná. Človek pri fyzickej slepote sa nemôže tešiť z mnohých veci, je to vážny handicap, ale oveľa závažnejšia je slepota srdca, slepota viery, teda to keď človek nechce vidieť Božie pôsobenie vo svojom živote, potreby blížneho alebo nechce vidieť pravdu.

Slepec túto svoju nevidomosť uznáva a preto je otvorený uzdraveniu, k prijatiu tohto daru. Dostáva dar fyzického zraku a potom postupne rastie jeho zrak duchovný, jeho viera v Krista.  Na začiatku je Ježiš pre neho človekom, potom prorokom, následne človekom od Boha a nakoniec vyznáva, že Ježiš je Syn človeka, že je Boh. Oproti tomu farizeji majú síce fyzický zrak v poriadku, avšak udalosť hovorí  o ich postupnom oslepnutí.  Najskôr pripúšťajú, že sa stal zázrak, ale postupne sa zaslepujú nenávisťou voči Ježišovi, všetko popierajú a nechcú nič vidieť. Slepec je na začiatku slepý a na konci vidí. Naopak farizeji na začiatku vidia a potom na konci sú slepí. To čo ich oslepuje je ich pýcha. Avšak oslepovať môže aj strach, čo je ukázané na rodičoch slepca. Oni nechcú vidieť, pretože sa boja.

Ak sme kritickí k sebe a pokorní, môžeme sa nájsť v ktorejkoľvek postave dnešného evanjelia. Môžeme sa správať ako susedia, ktorí sa netešia z uzdravenia slepca  a dokonca pochybujú, či to je on a tak popierajú jeho identitu, alebo sa správame ako farizeji, ktorí sa dívali len na vonkajšok človeka, odsúdia a zaškatuľkujú ho  podľa toho ako vyzerá, podľa toho aký má osud a nie sú schopní si priznať si, že sa mýlia a môžu zle vidieť. Alebo niekedy sa správame ako slepcovi rodičia, keď máme strach z toho, čo si o nás tí druhí pomyslia, keď otvorene vyznáme vieru v Krista alebo keď podľa viery sa usilujeme žiť. V mnohých postavách z dnešného evanjelia sa môžeme nájsť, pretože aj my často nevidíme. Príčinou nášho zlého správania je slepota.

Ježiš prišiel na tento svet, aby ľudia videli, aby slepí videli, aby videli duchovne, srdcom. Preto je potrebné zdržiavať sa v Jeho blízkosti ako to robil slepec. Prosme Krista, aby potrel aj naše oči, ako ich potrel slepcovi, aby sme správne videli a správne usudzovali a správne žili. Slepec pod vplyvom  Ježiša, jeho blízkosti nadobudol zrak, iní, ktorí sa od Ježiša vzďaľujú, zrak strácajú. Slepec sa postupne stáva vidiacim a zasa vidiaci slepými. Blízkosť  a pôsobenie Ježiša v našom živote  nám otvára oči srdca, lebo Ježiš je to pravé svetlo, svetlo sveta.

Pri veľkonočnej slávnosti budeme zapaľovať veľkonočnú sviecu, symbol toho, že Ježiš je svetlo sveta. Ježiš je svetlo, ktoré prichádza do tohto sveta a chce prísť do ľudských sŕdc, lebo iba on môže vyhnať tmu nášho hriechu, to zlo nášho srdca, avšak z našej strany sa vyžaduje, aby sme ho pustili dnu a priznali si zlobu, ktorú konáme a ktorú potrebujeme odstrániť  a tak sa uzdraviť. Potom v tom tajomstve svojho života a života blížnych môžeme objaviť a uvidieť Boží život, život večný.

fr. Filip OP