„Pane, nemám nikoho“ – táto veta je bolestivým konštatovaním nielen v strede jedného biblického príbehu. Aj my ju počúvame, bratia a sestry, práve v týchto dňoch od tých, ktorí sa cítia bezradní, chorí, osamelí, nepovšimnutí, bez pomoci.Vo vyjadrení: „Pane, nemám nikoho“, sa ukrýva omnoho väčšia núdza ako bremeno choroby. Stojí za ním osamelosť, ktorú choroba prináša. Nemá človeka –žiadnych priateľov, rodinu, kolegov. Nikoho, kto by sa o neho zaujímal. Ako keby tu ani nebol. To je núdza, ktorá sa opakuje, odohráva dodnes. Osamelosť sa netýka len chorých, starých a postihnutých. Osamelým môže byť človek uprostred mnohých ľudí – v rozličných spoločenstvách. Osamelý je aj ten, kto je neustále pod tlakom.

Dnešný príbeh uzdravenia kladie teda aj nám nástojčivé otázky: Ako týchto starých, chorých, možno i našich susedov prijímame? O čo nám ide? Čo sledujeme? Koho nasledujeme? Vieme ešte vôbec inému pomôcť, podporiť, počúvať? Alebo sa staráme len sami o seba?
Ježiš vidí a uzdravuje v dnešných dňoch tú najhoršiu chorobu, ktorou trpíme – a tou je náš vzdor, ľahostajnosť, neúcta k Bohu. Z nej vyplývajú otupenia v medziľudských vzťahoch.
Ježiš nás varuje, aby sme neotupeli, nestvrdli natoľko, že nebudeme schopní záujem a milosť od Boha ani prijať, a teda to neumožníme ani ostatným.

Ježiš prichádza na to, aby nás ochránil. Ale vždy sa nás pýta: chceš byť zdravý? Chceš žiť inak? Radosť a prijatie, ktoré získaš, Ti pomôže znášať všetko, čo príde. Nebude to jednoduché. Ale ak budeš otvorený sile viery, ktorú Ti bude dávať Boh, mnohé sa zmení – v Tebe aj okolo Teba.
Neprestaň rátať s tým, že Pán Boh pracuje inokedy a inak, ako čakáš, ako si myslíš. Pracuje neustále. Aj v sobotu. Aj v nedeľu. Aj teraz. Pracuje na tom, aby to nové, čo sa v človeku odohrá, zanechalo stopy. Vo vnútri aj navonok. V Tebe a v mnohých iných, ktorí sa šance u Boha stále nevzdali.

fr. Bartolomej OP