Pôst kladie pred oči kríž, utrpenie, slzy, bolesť, smrť a hrob, spevy v pôste sú clivé, molové, toto obdobie je samo o sebe tristné, poznačené smútkom a dnešok prináša navyše nový rozmer tragického ticha Veľkého Piatku, ktoré trvá vo svete i v našej Európe už niekoľko dní, týždňov …a stále visí nad mnohými ľudskými príbehmi hrozná neistota. Mnohí hľadíme s ľútosťou a súcitom na obyvateľov severotalianskych miest a možno viac ako inokedy si môžeme opakovať, že Veľký Piatok Pánovho umučenia nie je koniec, lež predznamenáva nový začiatok. Pôst smeruje k Veľkej noci, k ránu zmŕtvychvstania naplneného radosťou z nového života. Opakovať si to môžeme, ale veľmi to nepomáha.

Slávny florentský kazateľ, dominikán Girolamo Savonarola, ktorý zakúsil, čo je to mor ľudského nepochopenia až po odlúčenie zo spoločenstva Cirkvi a krutú smrť, začína jeden zo svojich príhovorov týmito slovami: “Zišli sme sa tu, aby sme rozjímali o utrpení Pána a Spasiteľa. Neviem, či sa máme radovať alebo smútiť. Radosť nás napĺňa z nesmiernej spásy (uzdravenia), trúchliť musíme nad takou smrťou. Urobme teda oboje a nehovorme o ničom inom, len o láske. Všetci nech volajú: láska, láska.”

Radosť a smútok – tieto Savonarolove rozpaky nám môžu pomôcť odhaliť niečo z dôležitej oblasti pôstu. To, že radosť je dôležitou súčasťou pôstneho obdobia vyjadruje citlivo i liturgia štvrtou pôstnou nedeľou, ktorá sa začína antifónou radosti: “Raduj sa Jeruzalem, zhromaždite sa všetci, čo ste si ho obľúbili, jasajte, čo ste boli zarmútení, plesajte a čerpajte z bohatých zdrojov útechy.” (Iz 66, 10-11)

Pôstna radosť môže nadobudnúť viacero odtieňov. Čítaniam dnešnej nedele dominuje svetlo.

Samuelovi otvára Boh oči, aby videl v chlapcovi Dávidovi budúceho kráľa Izraela, aby dokázal hľadieť nielen vonkajškovo, ale ako Boh, do vnútra, do srdca. Dávidove oči, ako dve jasné svetlá mladého pohľadu plného života, sú predzvesťou veľkého svetla, ktoré vzíde z Dávidovho potomstva, svetla Božieho Syna Ježiša Krista.

Apoštol Pavol nás povzbudzuje, aby sme žili ako deti svetla, aby sme sa radovali, že naša tmavá minulosť sa zmenila na svetlo v Pánovi a pokračuje, že ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde.

A napokon, evanjelium prináša príbeh zázraku, kde tmu človeka Kristus prekonáva svojím dotykom a slepec od narodenia opäť vidí. Človek síce neprichádza na svet slepý, ale istá neschopnosť správne vidieť, spôsobená hriechom nad nami vísí ako tieň. Krst otvára oči, no život je neustálou skúsenosťou dobiedzajúcej tmy. Preto je zázrak uzdravenia slepého pre každého z nás výzvou neustále prosiť o jasný, nezakalený pohľad, aby sme skutočnosti a predovšetkým ľudí okolo seba vnímali srdcom a aby pravdivý pohľad na svet bol pre nás cestou k nachádzaniu seba, svojich blízkych a Boha.

fr. Bohuslav OP