Spomienka sv. Jozefa, robotníka (1.5.2020)

Kresťan by mal byť hrdinom. Taký je titul knižného rozhovoru s o. arcibiskupom Cyrilom Vasiľom spred pár rokov. A tento titul veľmi dobre vyjadruje odkaz sv. Jozefa nasledovníkom jeho adoptovaného syna. Minulý rok som na dnešnú spomienku kázal o dôležitosti práce pri budovaní Božieho kráľovstva. Klasickú kázeň, ktorú človek očakáva na Spomienku sv. Jozefa, robotníka. Dnes by som chcel hovoriť skôr o charaktere sv. Jozefa, o ktorom sa veľmi nehovorí, keďže ani Jozef toho veľa vo Sv. Písme nepovedal (vlastne nepovedal nič), no predsa nám má stále veľa čo povedať.

George Washington, prvý americký prezident, si raz do svojich zápiskov napísal: „Dúfam, že budem mať dostatok pevnosti a cti, aby som si zachoval to, čo považujem za najzávideniahodnejší titul: charakterný človek.“ Aký je človek s dobrým charakterom? Sv. Ján Kasián ho opísal ako niekoho, „kto zostáva rovnaký vo dne i v noci, v posteli aj pri modlitbe, rovnaký o samote aj medzi ľuďmi, bez toho, aby niečo skrýval.“ Podobne ako u iných čností, aj charakternosť ľahšie spoznáme, ak niekomu chýba, ako keď ju máme. Najlepší príklad „necharakternosti“ vidíme u farizejov. Ich problém nebol v tom, čo vyznávali – teda vernosť Zákonu, tradíciám, bohoslužbe a náuke. Tieto veci na nich aj náš Pán vyzdvihoval. Ale ich životy mali tak ďaleko od toho, čo učili, že pôsobili prázdnym a cynickým dojmom.

To sa veľmi ľahko môže prihodiť aj nám – predovšetkým kňazom, rehoľníkom, „znalcom Zákona“. Presne ako Kristovým apoštolom kedysi: Keď už išlo s Kristom „do tuhého“, všetci sa rozutekali napriek tomu, že krátko predtým suverénne vyhlasovali, že svojho Majstra nikdy neopustia. Judáš Krista predal, Peter ho trikrát zaprel. „Pokorné sebapoznanie je začiatkom svätosti,“ napísala sv. Terezka z Lisieux. To zahŕňa v prvom rade ochotu počúvať pravdu o sebe.

Pri prvom osobnom stretnutí po trojnásobnom zapretí, sa už Vzkriesený Kristus pýta apoštola Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Ježiš oslovil Petra „Šimon, syn Jánov“, aby mu pripomenul jeho pôvod a minulosť človeka, akým bol zo svojej prirodzenosti – teda človek s pádmi a zapretiami. Ak je pravda, že býva ťažké poctivo si priznať svoje chyby, potom si treba ceniť ľudí, ktorí nám pravdu o nás a našich skutkoch povedia, aj keby to malo byť nepríjemné.

Viera a láska vyžaduje pokoru. To nie je nič zvláštne. Pokora však neznamená tú, zdá sa mi, že celkom rozšírenú slovenskú vlastnosť: nedostatok sebavedomia. Komplex menejcennosti, ak chcete. Poznanie seba samého znamená uvedomovanie si svojej identity – teda ako ma vidí Boh. To znamená: Božie dieťa, adoptovaný Boží syn, či dcéra, rehoľník, kňaz. To všetko so sebou nesie dôstojnosť, ktorú pokora nepopiera.

Asi všetci poznáme príbeh sv. Maximiliána Kolbeho. Predstavme si onen osudný deň v Osvienčime, keď nacistickí dozorcovia zoradili celý koncentračný tábor do rady a na príkaz veliteľa náhodne vybrali desať bezmocných mužov na popravu ako odplatu za nedávny útek. Jeden z vybraných, manžel a otec, kričal, aby bol kvôli svojej rodine ušetrený smrti. Môžeme si predstaviť to ticho, keď otec Maximilián vyhlásil: „Chcem ísť namiesto toho muža.“ Ako sa veliteľ škľabil, keď sa pýtal: „Kto je tá poľská sviňa?“ Kolbe odpovedal: „Som katolícky kňaz.“ „Ktože ste?“ rehotal sa veliteľ. A svätec nepovedal: „Som Maximilián Kolbe… Som Poliak… Som človek… Som jeho priateľ.“ Jeho odpoveď bola jednoduchá, pokorná, ale zároveň odvážna: „Som katolícky kňaz.“ Vo vlastných očiach aj v očiach Božích, v očiach Božej Cirkvi a jej trpiaceho ľudu, bola identita Maximiliána Kolbeho jasná a pevná: bol kňaz. Božie vyvolenie totiž okrem nevyhnutnej pokory pred tým, čo sme nezaslúžene dostali, so sebou prináša aj dôstojnosť a silu hrdinu.

Práve tieto dve veci vytvárajú hrdinov: totiž pokora („Čo máš, čo si nedostal?“ 1 Kor 4,7) a sila (ktorú sme dostali zároveň s povolaním). Presne ako u sv. Jozefa, ktorý bol vyvolený byť hrdinom. Boh by totiž nejakému slabochovi určite nezveril svojho Jednorodeného Syna a Nevestu Ducha Svätého. Nech nám je sv. Jozef príkladom hrdinu a charakterného človeka, ktorými sme povolaní sa stať, a modlime sa za to so sv. Tomášom Akvinským:

„Daj mi, Pane, pevné srdce, ktoré by žiadna zlá náklonnosť nestiahla dolu. Daj mi srdce nedobytné, ktoré neunaví žiadne súženie. Daj mi srdce priame, ktoré žiadny nehodný zámer neodkloní z cesty. Vlož do mňa, Pane, môj Bože, vernosť, aby som Ťa mohol prijať.“ Amen.

fr. Samuel