Margita Uhorská bola od troch rokov zverená do opatery sestier dominikánok v maďarskom meste Vesprém. Nežila ani tridsať rokov, ale svoje dni naplno venovala službe Bohu v modlitbe, kontemplácii, skutkoch kajúcnosti, pomoci chudobným a chorým.

Margitin otec, kráľ Belo IV. utrpel v roku 1241 pri rieke Slaná ťažkú porážku od Tatárov. Vo veľkej tiesni na úteku pred tatárskymi vojskami prisľúbil Bohu, že ak oslobodí jeho krajinu od Tatárov, zasvätí mu dieťa, ktoré jeho manželka nosí pod srdcom. Jeho modlitba bola vyslyšaná. V Mongolsku zomrel chán a Tatári nečakane opustili územie Uhorska, pretože veliteľ Batu sa chcel stať novým chánom. Margitu teda otec podľa svojho sľubu dal ako tri a pol ročnú do kláštora k sestrám dominikánkam.

Od roku 1252 bývala Margita v novom kláštore, ktorý založil  jej otec Belo na Zajačom ostrove na rieke Dunaj v Budapešti. Dnes ostrov nesie meno svätice, Margitin ostrov.

Napriek prvotnej oddanosti svojmu sľubu sa Margitin otec viackrát usiloval o to, aby dcéra z kláštora odišla a vydala sa za niektorého z okolitých vládcov. Margita však jeho tlaku nepodľahla a ostala verná svojmu rehoľnému povolaniu.

Zomrela 18. januára 1270 v povesti svätosti pravdepodobne na týfus.