Možno zvedaví a možno nie, Slovensko už nemá novica. Teda aspoň nie my – Dominikáni. A snáď je to pre mnohých radostná správa, nakoľko mi bolo dovolené zložiť prvé rehoľné sľuby. A stalo sa tak 28.8.2019

Či zaujatí alebo nie, tento článok bude práve pokusom „krátko“ priblížiť „nekonečný“ noviciátny rok, ktorý tomu predchádzal. A pokúsim sa to podať pohľadom a jazykom 20 ročného týpka, ktorý sa ešte pár rokov bude do spoločnosti pchať aj pod titulom ‚mládež‘.

 

Pozrite, po maturite som si tiež prešiel osobnostnou krízou, v ktorej som bol rád že poznám svoje meno a pôvod a ten sa mi zdal rovnako podozrivý ako fakt, že mám 19, pričom som včera končil prvý stupeň základky. Rozhodnúť sa v takomto rozpoložení pre akúkoľvek cestu do života, verím, pre nikoho z nás nebolo jednoduché. V očiach mnohých učiteľov sme dlhé roky (ASI oprávnene) boli len deti. A tzv. skúška dospelosti nám vrthla do našich nevinných (rozumej detských) stredoškolských zážitkov ako hurikán, ktorý sme tiež riešili nevinne – samozrejme, myslím na štúdium…

Nevedel som čo je horšie; či to že cez leto nemám nárok cestovať zadarmo; a či to, že svet očakáva, že ho zmením, no nedáva mi šancu včleniť sa doň.

Nebudem klamať, mal som to požehnanie, že moje tragikomické modlitby vyvolané úzkosťou, že neviem čo robím na tej strednej a prečo nie som na inej, a ako si popri mne všetci pomaly kráčajú za svojím snom a ja som jednoducho niekde vrhnutý, lebo ešte musím a nie chcem, boli vypočuté a Boh skutočne všetko zariadil tak, aby som porozumel kam sa vybrať.

Áno, kláštory som navštevoval na občasných víkendovkách, ktoré ma však svojím termínom „voľný čas“ pre rozhovor, prijatie, spoločenstvo a modlitbu, skôr odstrašili. Predsa ktorý hľadajúci stredoškolák si dopraje voľný čas aby sa našiel?

Tie víkendové stretnutia v kláštoroch mi sprostredkovali jednu vzácnu vec, ktorá bola pre mňa veľmi dôležitá celý noviciát a asi bude až do konca života.

 

Bratstvo.

Akokoľvek sa teraz obzerám späť, Božie Slovo mi do môjho života prichádzalo ako blesk, cez ľudí.

Od sestry dominikánky, ktorá obliala môj život farbami, cez priateľov a milovníkov piva a športu (a presne v tom poradí), cez Animátorskú školu, či skôr školu zerelého kresťana schopného milovať a slúžiť, cez obetavých učiteľov, cez oporu rodín, cez ľudí ktorý ma osobne sprevádzali a viedli a siali hoc nič nemohli žať, cez spoločenstvo štyridsiatnikov natešených na búrlivý oceán v neskrotnom a hladnom 19 ročnom vlkovi, cez radosť živej farnosti pri kláštore, cez rozmanitosť bohatstva členov Dominikánskej rodiny, až po láskavosť jednotlivých bratov v osobných stretnutiach, v ktorých nenápadne stmeľovali rôznofarebné kúsočky môjho ja, a trpezlivo skladali vitráž, kým som v tom konečne Niekoho obraz našiel; a to tiež samozrejme po 77-mich neúspešných pokusoch.

Kým som ja rozbíjal a tak dúfal že nájdem poklad, oni skladali lebo ten poklad už videli. Čo som v sebe nenávidel prijali a na čo bol pyšný skresali. Čo som nevedel urobili a čo dokázal podopreli dôverou. Zle ošetrené strhli a zranené zmäkčili olejom…

Odchádzam zo Zvolena s pocitom, že už nikdy nechcem prežiť obdobie podobné noviciátu, kvôli jeho obmedzeniam v apoštolátnej činnosti ktorá mi bola vlastná už pred rehoľou, no množstvo prvkov noviciátu som sa rozhodol milovať a zachovávať, aspoň na najbližšie 2 roky. Chcem byť ešte tým mladým, ktorý sa búri na štúdiách a hľadá pravdu všade kde uvidí cestu, ktorý sa ešte v rámci možností potúla životom, a nedá si pokoj kým unavený sa konečne nezastaví a zistí, že Cesta, Pravda ani Život, nie sú vôbec tak ďaleko. Ja viem, tvrdia to všetci. Ale nemyslím, že k tomu došli tak, že im to jednoducho niekto povedal. Každopádne, zhrnúť prvý rok v kláštore do jednej vety, tak to poviem takto: Bol to požehnaný rok, bez ohľadu na to či by som pokračoval či nie.

Uvedomujem si, že aj druhá strana, teda bratia ktorí ma prijímali, by mohli napísať to svoje o mne. Predsalen, čelia jednej skutočnosti, ktorá ich väčšinou vydesí, keď ju spomeniem: nikdy som nestretol otca Akvinasa, aj keď som ešte stihol vstúpiť za jeho života. Myslím, že minimálne táto skutočnosť je pre nich jasným odlíšením príchodu novej generácie a pripomienkou neľahkej zodpovednosti formovať nás.

 Pre vás, mladých, mám jeden odkaz a prajem si, aby vám prenikol do špiku kostí, aby vás zasiahol a ranil tak, ako prednedávnom tým citátom ranil jeden brat mňa.

 „Kiež by ste sa videli Božími očami.“ (Marek Vácha: Nevyžádané rady mládeži)

 

fr. Tomáš Viliam Héczey OP: Vyžádané slová mládeži