Toto kázanie si môžete vypočuť tu .
Pojem Eucharistia vychádza z gréckeho slova, ktoré sa prekladá ako ďakovať, vďakyvzdanie. A naozaj, pri čítaní Katechizmu narazíme na tvrdenie, že Eucharistia je vzdávanie chvály a vďaky Otcovi, v ktorom je celé stvorenie milované Bohom, predložené skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie Otcovi. Skrze Krista tak môžeme prinášať Bohu obetu chvály a ďakovať mu za všetko dobré, krásne a spravodlivé, čo Boh urobil v stvorení a v ľudstve a konkrétne v našom životnom príbehu.
O malý kúsok ďalej sa v Katechizme dočítame, že Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci. Zacitujem Katechizmus, ktorý túto pravdu veľmi pekne a jasne popisuje: 1363 Pamiatka podľa Svätého písma nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi. Takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú, aby podľa nich ľudia stvárňovali svoj život.
1364 V Novom zákone pamiatka dostáva nový význam. Keď Cirkev slávi Eucharistiu, koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Obeta, ktorú Kristus priniesol raz navždy na kríži, zostáva stále aktuálna: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus (1Kor 5, 7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia.“
Účasť na Eucharistii teda nie je len pasívnym sledovaním deja, ktorý sa odohráva niekoľko metrov od lavice, kde sedíme v kostole. Sme účastní dynamického príbehu a deja, keď si pripomíname Kristov príbeh a taktiež to, že aj my sme súčasťou tohto veľkého príbehu spásy a sme povolaní tento príbeh aj aktívne žiť medzi sebou, v rodine, v priateľstve a v spoločnosti pri budovaní Božieho kráľovstva tu a teraz.
Viliam Paľaga
