Vianoce oslovujú predovšetkým zmysly. Odhaľujú a zjavujú. Môžeme ich počuť a vidieť. Sú svietivé.
V súvislosti s Vianocami často myslíme na Slovo v tele. To nie je zlé, ale v skutočnosti sa toto tajomstvo slávi o deväť mesiacov skôr, takmer vždy počas dlhého a očistného obdobia pôstu. Keď Mária počala z Ducha Svätého, Syn prijal ľudské telo tým najskrytejším a najtajnejším spôsobom. Iba Mária si bola vedomá tajomstva vtelenia v okamihu, keď Slovo prijalo našu ľudskú prirodzenosť.
Vianoce sú na druhej strane skôr o odhalení Vteleného Pána. Deväť mesiacov bola Najsvätejšia Matka tým pravým svätostánkom, keď nosila nášho Pána vo svojom lone. Na Vianoce ukázal Kristus svetu svoju ľudskú tvár. Jeho matka sa stala živou monštranciou, hlinená podlaha oltárom. Prítomní – jej manžel Jozef, chudobní pastieri a mudrci – uctievali dieťa, ktoré sa stalo viditeľným, prostredníctvom ktorého sa teraz zjavilo tajomstvo vtelenia.
Michelangelo Merisi da Caravaggio: Klaňanie sa pastierov
Obraz Klaňanie pastierov od Caravaggia ilustruje tento výjav: Jozef ukazuje na matku s dieťaťom, matka na dieťa. Postavy nie sú vo svojich tradičných polohách, ako ich poznáme. Náš Pán nie je v kŕmnom žľabe ani na podlahe. Odpočíva v bdelom stave, objímaný rukami svojej matky. Hľadí nahor na jej tvár, akoby sa sám pristihol v úžase, že prvýkrát vidí svoju matku ľudskými očami. Ich ústa sa takmer dotýkajú a zdá sa, že hovoria bez použitia slov. V obraze dominuje hmat. Máriine veľké ruky obopínajú malého chlapca. Ježišove ruky spočívajú na srdci jeho matky. Drží Vteleného a ukazuje naňho, jej pozornosť spočíva celá na jej Synovi.
Všimnime si Jozefa. Oblečenú má červenú farbu ako jeho manželka. Výrazné sú jeho oči a ruky. Pozerá na Máriu a Ježiša. Nie je jasné, na koho konkrétne hľadí, tak blízko sú tváre Márie a Ježiša. Jeho pravá ruka sa načahuje, akoby sa chcel dotknúť svojej milovanej. Zdá sa, že jeho ľavica chráni rodinu. Jeho ruky predstavujú úbohým pastierom za ním jeho novonarodeného Syna. Pozrite sa! zdá sa, že hovorí. Nasmeruje ich pohľad na tajomstvo, ktorého tvár je teraz viditeľná. Na oplátku budú oslavovať a chváliť Boha za všetko, čo počujú a vidia (Lk 2, 20).
Náš Pán ukázal svoju tvár. Je počuť jeho hlások. Dá sa ho dotknúť, pobozkať a objať. Jeho teplo dokáže zahriať tých, ktorí ho držia. S postupujúcim vianočným obdobím porastie aj prejav Pánovej prítomnosti medzi nami. Sviatok Zjavenia Pána bude pripomínať, ako mudrci nasledovali hviezdu a nakoniec prišli do Betlehema. Matúš nám povie, ako „videli dieťa s Máriou, jeho matkou“ a „ klaňali sa mu“ (Mt 2, 11). Simeon bude pri jeho obriezke spievať: „moje oči uvideli tvoju spásu“ a nazve nášho Pána „svetlom“, ktoré osvecuje. Prorokyňa Anna ho po celoživotnom čakaní uvidí, „ďakuje Bohu“ a hovorí „o dieťati všetkým, ktorí očakávali vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2, 38). Nakoniec budeme počuť hlas Krstiteľa, ktorý ukazuje na Ježiša: „Hľa, Baránok Boží“ (Jn 1, 36). Vianoce sa napokon skončia v zjavení pri Ježišovom krste Jánom. Uvidíme „Ducha Božieho zostupovať ako holubicu“ a budeme počuť „hlas . . . z nebies: ‚Toto je môj milovaný Syn‘“ (Mt 3, 16-17).
Toto všetko zhrnul ďalší Ján.
Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života.
Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám.
(1 Jn 1, 1-2)
Br. Bernard Knapke
