PROLÓG: „Budeš sa volať prorokom Najvyššieho, pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu, poučíš jeho ľud o spáse“ (Lk 1, 76).

1. Povolaní za kazateľov Božej lásky a milosrdenstva k všetkému stvoreniu, spojení s ostatnými vetvami našej rehole, aby sme uvoľňovali plnosť nášho kázania – zapálili sa „ohňom Dominikovej vízie“, čo je mottom času jubilea, si pripomíname 800. výročie založenia rehole.

2. Rok 2014 je v reholi venovaný nášmu poslaniu a účasti laikov na prorockom poslaní Cirkvi a rehole: „Vaši synovia i vaše dcéry budú prorokovať; vaši starci budú mávať sny; vaši mládenci budú mať videnia“ (Joel 3,1). Chceme hlbšie prežívať čas milosti, aby sme žili ako Kristovi učeníci, vydávali svedectvo o jeho zmŕtvychvstaní a prinášali veľa ovocia (porov. Jn 15, 8).

3. Naše povolanie má svoj prameň v krste, pri ktorom sme boli pomazaní a dostali sme účasť na poslaní Krista proroka, kráľa a kňaza. Chceme sa obnoviť v milosti krstného pomazania, aby sme boli „Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha uprostred tých, čo sú na ceste“ života (porov. 2 Kor 2, 15).

4. „Vnuknutím Ducha Svätého“ si nás Boh povolal, aby sme sa ako členovia Božieho ľudu, ktorí majú účasť na tria numera Christi uprostred sveta[1] zasvätili zvlášť prorockému úradu a to spôsobom podľa charizmy a ducha sv. Dominika[2], čím napĺňame vlastné poslanie Rehole kazateľov[3]. Každý dominikán musí byť schopný hlásať Božie slovo. Týmto hlásaním sa uskutočňuje prorocký úrad, ktorý prijal vo sviatosti krstu.[4]

5. Texty Aktov vychádzajú z našej reflexie, štúdia a snahy porozumieť znameniam doby. Pre ich lepšie pochopenie v úvode uvádzame základné piliere z ktorých sme vychádzali (putovanie ako prvok našej viery, exodus ako cesta nádeje a „priestor“ ako rozmer lásky) a zároveň výzvy, ktoré sa v týchto textoch v jednotlivých bodoch nachádzajú.

a) Putovanie (horizonty a blízkosť): Ide o základný konštitutívny prvok našej viery, počnúc Abrahámom – mužom viery až po Krista, ktorého v Evanjeliách nachádzame neustále na ceste a ktorý sám je „cesta“ k Otcovi (Jn 14, 6). Toto putovanie berie na seba i sv. Dominik, nasledujúc život apoštolov, ktorých Kristus rozposlal kázať po celom svete. Ide o putovanie, ktoré sa rozvíja v dvoch dimenziách: putovať k horizontom – „žiť s aktívnou pamäťou na prvé povolanie“[5]a rozmerom blízkostik tým, ktorých stretávame na ceste. Uvedomujeme si, že tak ako my, aj neveriaci ľudia sú pútnikmi hľadajúcimi zmysel života. Preto chceme žiť túto „spiritualitu pútnikov“ a pomáhať iným tak, že budeme ukazovať na posledný „Horizont“ Boha, ktorého sme spoznali vďaka daru viery.

b) Exodus (veľkonočná pascha): Božia cesta je v Písme tiež definovaná ako exodus či prechod (pascha). Vyvolený ľud ako celok bol poznačený skúsenosťou exodu z Egypta. Skúsenosťou, ktorá predurčila celý jeho život. Tento rozmer exodu nachádzame ako kresťania v Kristovi, vo veľkonočnej udalosti. V evanjeliách je naznačený pri premenení Pána na hore Tábor v rozhovore s Mojžišom a Eliášom. U Lukáša nachádzame aspoň v krátkom náznaku, o čom sa obaja veľkí Boží svedkovia zhovárali: „Zjavili sa v sláve a hovorili o jeho exode (odchode)[6], ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ (Lk 9, 31). Témou ich rozhovoru je kríž, ale pojatý celostne ako exodus, ktorého miestom mal byť Jeruzalem. Ježišov kríž je exodus – východ z tohto života, prechod cez „Červené more“ utrpenia a vstup do slávy, v ktorej však budú navždy vtlačené jeho rany.“[7] Celé dejiny Zmluvy sú zamerané na Krista, ktorý uskutočňuje nový „exodus“svojou smrťou a zmŕtvychvstaním v Jeruzaleme.

Naša cesta viery začala krstom, v ktorom sme boli ponorení do Kristovho veľkonočného tajomstva: „S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych“ (Kol 2,13), aby sme v ňom uskutočnili prechod do nového života. Kristovu veľkonočnú udalosť slávime každú nedeľu (smrť tvoju Pane zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve), a jej ovocie zmierenia a pokoja prijímame vo sviatosti zmierenia (Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou). Taktiež sa usilujeme, aby veľkonočný život bol prítomný v našich srdciach, rozhodnutiach, slovách i skutkoch, aby sme svetu vydávali svedectvo a žili ako veľkonoční ľudia.

Dominikánska spiritualita je veľkonočná. Zomrieť pre život. Dôraz však nie je na „zomrieť“, ale na „narodiť sa“ (rozmer vzkriesenia). Toto veľkonočné tajomstvo bolo prítomné aj v Dominikovej láske. „S jednou osobitnou prosbou sa obracal k Bohu stále znova. Vyprosoval si pravú lásku, aby mohol mnoho vykonať pre spásu ľudí. Bol totiž presvedčený, že až vtedy bude úplne patriť Kristovi, keď vynaloží všetko, čím je a čo má, pre spásu ľudí, ako náš Pán Ježiš – Vykupiteľ všetkých, ktorý sa obetoval za našu spásu.“[8]

Tento rozmer Kristovho exodu je prítomný aj v Dominikovom rozhodnutí predať knihy, aby mohol za získané peniaze dať chlieb chudobným. Podobne, keď opustí Osmu a vydá sa na cestu putujúceho kazateľa, otvorí priestor pre niečo nové, čo mu Boh ukazuje. Takto je Dominikov život formovaný veľkonočným tajomstvom. Zanecháva mnohé veci, aby dal priestor pre zrod niečoho nového.

c) „Rozšír priestor svojho stanu“ (Iz 54, 2)

To, že členovia Božieho ľudu sú pútnici je v Písme vyjadrené aj tým, že ľud „býval v stanoch“ a s ním aj Božia prítomnosť: „Postavia mi svätyňu a budem bývať uprostred nich“ (Ex 28, 8). Bolo však Božím zámerom, aby sa tento stánok prebývania Izraela s Bohom rozšíril na spoločenstvo s mnohými národmi: „Rozšír priestor svojho stanu, kože obydlia si roztiahni, nezužuj, predlžuj svoje povrazy a svoje kolíky upevňuj!“ (Iz 54, 2) V plnosti času „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (Boh rozložil svoj stan medzi nami)[9] (Jn 1, 14). Kristus je stánkom Božej prítomnosti, v ktorom našli svoj domov mnohé národy.

„To je málo, že si môj služobník, aby si obnovil Jakubove kmene a naspäť priviedol zvyšok Izraela. Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až do končín zeme“ (Iz , 49, 6). Kristus, „veľký prorok“, „zaniesol Boha Izraela národom, aby sa odteraz všetky národy modlili k nemu a aby v Písmach Izraela spoznali jeho slovo, živé Božie slovo. Daroval univerzálnosť, ktorá je veľkým a významným prísľubom pre Izraela i svet. Univerzálnosť, viera, v jediného Boha Abraháma, Izáka a Jakuba v novej Ježišovej rodina zahrňujúcej všetky národy a presahujúce pokrvné rodové zväzky. A tým otvára nové obzory“[10].

Kázanie sv. Pavla bolo poznačené otvorenosťou: „Otvorili sa naše ústa a rozšírilo naše srdce“ (2Kor 6, 11). „Lebo ako sa rozširuje to, čo hreje, tak je úlohou lásky rozširovať sa. Veď čnosť je horúca a vrelá. Ona aj Pavlovi otvárala ústa a rozširovala srdce. „Veď nemilujeme iba ústami“, hovorí, ale „aj srdce sa ozýva v láske. Preto hovorím smelo, na celé ústa a z celej mysle“. Veď nič nemohlo byť širšie ako Pavlovo srdce, ktoré objímalo všetkých veriacich takou prudkou láskou ako nejaký zaľúbenec a jeho priateľstvo sa nedelilo ani neoslablo, ale v každom zostávalo celé. A čo je na tom divné, že mal takú lásku k veriacim ľuďom, keď jeho srdce objímalo aj neveriacich celého sveta?“[11]

Táto Božia túžba „Rozšír priestor svojho stanu“ je prítomná v našej reholi nielen v kázaní a túžbe sv. Dominika (aby sme išli a kázali do celého sveta), ale aj v samotnom priestore rehole, ako o ňom hovorila sv. Katarína Sienská, že Dominik vytvoril rehoľu „širokú a priestrannú“[12].

Skúsme si na začiatku roka 2014 dať nanovo odpoveď na otázky, ktoré sme dostali pri zložení našej profesie.

[1] RÍM (2010), čl. 232.

[2] Porov. RFLSD, čl. 1-2.

[3] Porov. LCO, §V.

[4] RFLSD, čl. 12.

[5] FRANTIŠEK: Homília 12. júna 2013.

[6] V slov. preklade „odchod“, v origináli je použité slovo „exodus“.

[7] BENEDIKT XVI.: Ježiš Nazaretský, I. diel, Trnava, Dobrá kniha, 2007, str. 326.

[8] SASKÝ, J.: Libellus, 13.

[9] Jn 1, 14, z originálu je možné preložiť aj ako: „Boh rozložil svoj stan medzi nami.”

[10] BENEDIKT XVI.: Ježiš Nazaretský, I. diel, Trnava, Dobrá kniha, 2007, str. 132.

[11] LITURGIA HODÍN, Z homílii svätého Jána Zlatoústeho na Druhý list Korinťanom, str. 537 – 538.

[12] SIENSKÁ, K.: Dialóg s Božou prozreteľnosťou, Praha, Krystal OP, str. 320.