Servais Pinckaers: Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení 

Koncom stredoveku sa začal utvárať subjektívny koncept práva, ktorý sa čím ďalej, tým viac presadzoval. Právo – a spolu s ním spravodlivosť – sa v podstate chápe ako to, na čo mám nárok a čoho sa môžem dožadovať voči iným a pred spoločnosťou pre seba alebo pre skupinu, s ktorou sa identifikujem. Právo takto teraz znamená to, čo je mi striktne dovolené, ako sa zvykne hovoriť: kvôli spravodlivosti. Základná orientácia spravodlivosti sa teda obrátila na ruby: v minulosti sa orientovala odo mňa smerom k iným a spočívala v dávaní, teraz sa predovšetkým orientuje od iných smerom na mňa ako nárok, ktorý si môžem voči nim uplatniť, a ktorý spočíva v braní. Spravodlivosť, už takto zbavená svojej osobnej hodnoty, sa stala ešte tvrdšou a je vpísaná v medziľudskom boji za uspokojenie svojich potrieb, v konfrontácii navzájom protirečivých slobôd. Znehybnela a ako to dosvedčuje obľúbené vyjadrenie: „je to nepružné ako spravodlivosť“. 

 

Spravodlivosť a láska 

Takýto spôsob chápania spravodlivosti má priame dôsledky na svoje vzťahy s láskou: ich vzájomné vzťahy sa stali ťažšími, pretože ich prvoradé motívy sú v protiklade. Kým láska v sebe zahŕňa otvorenosť voči iným a darovanie, ktoré je ochotné presahovať striktne požadovanú mieru, spravodlivosť, ak na prvé miesto kladie naše právne nároky, bude predovšetkým vyžadovať, aby dostávala to, na čo má nárok, dokonca bude i bojovať, aby si privlastnila to, čo jej patrí. Za takýchto podmienok sa láska musí uspokojiť so zvyškami po spravodlivosti: nebude nič viac, než prídavkom, veľkodušným skutkom, ktorý každý, ak chce, môže urobiť až potom, keď sú uplatnené všetky právne požiadavky. To vysvetľuje, prečo sa v bežnom jazyku láska stotožňuje s almužnou a prečo sa jej skutočný význam tak zredukoval. 

Naopak, ak sa cnosť spravodlivosti bude chápať ako veľkodušná a spontánna vôľa darovať každému to, čo mu patrí, ak sa takto nasmeruje na iných, potom sa v pravom zmysle dostáva do pozície lásky; sama sa už stáva obdobou lásky a kladie samotné základy tejto cnosti. Prvým prikázaním lásky bude uskutočňovanie takejto spravodlivosti, ktorej vláda sa potom bude môcť rozšíriť aj poza to, čo striktne diktuje vonkajšie vyjadrenie zákona. Skutočná spravodlivosť nás tiahne napríklad k tomu, aby sme našim rodičom, deťom a blízkym dali omnoho viac než sa legálne požaduje ako nutné na prežitie – láskavosť a náklonnosť, ktoré majú právo od nás očakávať, a že v tom nebudeme skúpi, ale štedrí. Vo vzťahu k ostatným ľuďom nás spravodlivosť pobáda, aby sme oddane plnili úlohy, ktoré nám patria, obzvlášť vo svojom povolaní, a ktoré pre mnohých môžu byť užitočné. Takáto spravodlivosť nie je strnulá, ale skutočne pružná – schopná prispôsobiť sa potrebám a situáciám iných. 

Takto pochopíme, prečo v antike mohli vravieť, že hlavné účinky a cieľ spravodlivosti sú tie, ktoré vytvárajú priateľstvo medzi ľuďmi ako v ich individuálnych vzťahoch, tak aj v politickom konaní v rámci štátu. Vlastne túto ideu priateľstva znovu použil aj sv. Tomáš, aby definoval lásku, ktorá nás zjednocuje s Bohom a blížnymi. Spravodlivosť – aj tá úplne ľudská – a láska, nás vedú tým istým smerom; no láska nás dovedie omnoho ďalej. 

 

Božia spravodlivosť a milosrdenstvo 

Ak sa teraz vrátime ku Svätému písmu, môžeme pochopiť, prečo Bohu pripisuje spravodlivosť ako jeho najväčšiu vlastnosť a prečo aj nás pozýva, aby sme milovali spravodlivosť a mali po nej hlad a smäd. Keď Písmo vraví o spravodlivosti, evidentne smeruje poza úroveň medziľudských vzťahov, a pokladá ju za Božiu vlastnosť, ktorá je zdrojom každej spravodlivosti, obzvlášť v človeku. V Bohu je spravodlivosť jednou z tvárí jeho milosrdenstva a veľkorysosti, tej štedrosti, s ktorou veľkodušne rozdeľuje každému stvoreniu to, čo potrebuje, a zvlášť človeka zahŕňa darom spravodlivosti, teda vôľou, ktorou inklinuje dať v štedrej miere Bohu a blížnym to, čo im patrí. Božia spravodlivosť sa teda odlišuje od jeho milosrdenstva, pretože predovšetkým kladie dôraz na ideu poctivosti, priamosti, harmonického stavu, ktoré sa prejavujú v rozvažovaní o tom, čo je vhodné spraviť; kým láska a milosrdenstvo omnoho priamejšie preukazujú v darovaní spontánnosť, štedrosť a hojnosť. Písmo však nikdy tieto dve cnosti nekladie do protikladu, ale často ich spomína spolu, aby nám naznačilo, že sú dvomi tvárami jednej a tej istej kvality, ktorej bohatstvo presahuje naše slová a myšlienky. 

 

Naša predstava o Božom súde 

Ohľadom tohto snáď nezaškodí jedno spresnenie. Božia spravodlivosť nás nevyhnutne vedie k uvažovaniu o Božom súde nad nami. Táto myšlienka vzbudzuje určitý strach, ktorý je pravdepodobne odôvodnený; ale často si vykonanie Božej spravodlivosti predstavujeme nesprávne. Spravodlivosť sme si zvykli chápať ako požiadavky, ktoré si nárokuje na nás spoločnosť – a niekedy máme dojem, že si ich nárokuje na náš úkor. Tieto požiadavky sa vyjadrujú zákonmi, ktoré obmedzujú osobnú slobodu a trestajú priestupky. Sudcovia sú predstaviteľmi občianskej spravodlivosti, ktorá koná – ak je to potrebné – prostredníctvom súdnej moci a polície. 

Ak si pri uvažovaní o Božom súde nedávame pozor, máme sklon si ho predstavovať podľa tohto až príliš ľudského modelu. Boh sa teda stáva veľkým pomstiteľom svojich spravodlivých a striktne formulovaných zákonov. Zrazu sa ocitneme pred jeho najvyšším súdnym dvorom, obklopení anjelmi ako žandármi, ktorí sú pripravení bezodkladne a bez možnosti odvolania zrealizovať vynesený rozsudok ihneď potom, čo sa puntičkársky prešetrili a zvážili naše skutky. 

Podobná predstava Boha je hrôzostrašná a nemôže vzbudzovať nič iné, len strach a odmietnutie. Čo sa týka úsudku iných o nás – nech by bol akokoľvek osvietený – stali sme sa vskutku veľmi nedôverčiví. Posudzovanie iných znášame o to menej, o čo viac máme sklon kritizovať iných a posudzovať spoločnosť. Preto azda ani dnešní kresťania často radšej nehovoria o Božej spravodlivosti a jeho súde, ale viac zdôrazňujú jeho milosrdenstvo a lásku; avšak zároveň tým riskujú, že z Božej dobroty urobia čosi beztvaré – akúsi želatínu, ktorá má pokryť všetky problémy. 

Božia spravodlivosť nemá nič spoločné s hrubou a pochmúrnou prísnosťou, ktorú si takto predstavujeme, snáď kvôli obrazu, ktorý vytvárajú pocity, ktoré sa skrývajú hlboko v srdci. Božia spravodlivosť sa snaží skôr darovať, aby nás jej napodobňovaním učinila spravodlivými, práve prostredníctvom tej štedrej vôle, o ktorej sme hovorili, a ktorá sa nedá oddeliť od milosrdenstva. Táto spravodlivosť premieňa srdce a robí ho priamym, pravdivým a neprestajne pripraveným na darovanie. Že je to skutočne tak, Boh ukázal tým, že k nám poslal svojho Syna, ktorý vydal svoj vlastný život, aby sme sa skrze neho stali spravodlivými tak, ako on. Preto môže byť Kristus nazývaný „Učiteľom spravodlivosti“, ktorý nás svojím slovom učí, v čom spočíva skutočná spravodlivosť a cvičí nás v nej prostredníctvom vnútornej sily svojho Ducha. 

Boží súd teda úzko spája spravodlivosť a milosrdenstvo; a práve preto spočíva v tom, čo sa podľa Matúšovho opisu posledného súdu (Mt 25,31-46) nazýva „skutkami milosrdenstva“. Takéto milosrdenstvo nemá nič spoločné s niečím beztvarým a nemastným-neslaným; ale prekypuje všetkou razanciou lásky k spravodlivosti. 

 

Hlad a smäd po spravodlivosti 

Mať hlad a smäd po spravodlivosti teda znamená túžiť po veľkodušnej Božej spravodlivosti presne tak, ako prahneme po chlebe a vode potom, čo sme ich dlhšie nemali na dosah. Tento hlad začína, keď svoje správanie pokorne a spontánne podrobíme rozsudku Božieho slova, ako napríklad Reči na hore. Taktiež začína aj rozpoznaním toho, že vôbec nie sme spravodliví, pokiaľ ide o naše nároky a vynášanie našich úsudkov o iných. Tento hlad nás prostredníctvom viery a nádeje pobáda, aby sme svoje zranenia a neduhy vystavili pôsobeniu Božej milosti, pretože len on ich môže uzdraviť. Tento hlad spočíva v dôvere v zhovievavú Božiu spravodlivosť, ktorá skrze lásku pozvoľna preniká do nášho srdca, aby sme nakoniec mohli priniesť ovocie spravodlivosti. Učme sa teda tej sýtosti, ktorú ohlasuje štvrté blahoslavenstvo. Ale hlad a smäd v nás budú aj naďalej pretrvávať, pretože dielo spravodlivosti – pokiaľ žijeme na zemi – v našom živote nikdy nedosiahne svoje naplnenie. Táto spravodlivosť je inak expanzívna: stále totiž budeme okolo seba nachádzať skutky spravodlivosti, ktoré bude treba urobiť, ako to povedal Ježiš, že stále budú medzi nami chudobní, ktorí prahnú po spravodlivosti. 

 

Božia spravodlivosť v procese s Ježišom 

Nakoniec si pripomeňme, ako sa Božia spravodlivosť prejavuje v Ježišovom živote. Práve ona sa nachádza v centre drámy Ježišovho umučenia a zmŕtvychvstania. Pašie vlastne spočívajú na „výkone spravodlivosti“ v tom najkonkrétnejšom zmysle slova, keď Ježiša predvedú pred najvyšší súd – pred Veľradu, a potom pred prokurátora – Poncia Piláta, aby ho v mene Božieho zákona i ľudských zákonov odsúdili na trest smrti. V očiach Hebrejov mal tento akt spravodlivosti úplne náboženský význam. Ježišovo svedectvo, že jeho vlastná osobná identita je božskej povahy, malo úplne rozhodujúci vplyv na veľkňazovho ducha. Počas celého procesu mohol Ježiš zakúšať túžbu po spravodlivosti v omnoho väčšej miere, než ako keď zakúšal hlad na púšti alebo fyzický smäd na kríži. 

V Ježišovom procese Boh zaujal skutočne svoju pozíciu – ňou je zmŕtvychvstanie, ktoré je vyhlásením – napísaným touto oslňujúcou udalosťou – o nespravodlivosti a hriechu tých, ktorí Ježiša odsúdili. Prvé kresťanské kázanie vyjadruje túto interpretáciu v druhej Petrovej kázni: „Boh našich otcov oslávil svojho Služobníka Ježiša, ktorého ste vy vydali (…) Vy ste zapreli Svätého a Spravodlivého (…), ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych“ (Sk 3,13-14). 

Mohlo by sa zdať, že apoštolovo kázanie sa vtedy zameriavalo na obvinenie a odsúdenie Židov, ktorí spáchali takúto nespravodlivosť. Slová, ktoré použil Peter, sú v tomto zmysle rázne a priame, ale na záver svojej reči urobí nečakaný zvrat: ponúka previnilcom odpustenie hriechov prostredníctvom viery v toho istého Krista, ktorého oni sami ukrižovali. Miesto toho, aby ich Peter dorazil zvesťou o spravodlivom treste, hľa, Peter im ponúka až také milosrdenstvo, že vinníci budú ospravedlnení v mene toho Ježiša, ktorý mal byť ich žalobcom a ktorý sa pre nich stáva skôr účinným znamením navzájom prepojeného Božieho milosrdenstva a spravodlivosti. Peter Ježiša nazýva „Spravodlivým“ a „Svätým“ nielen preto, že Ježiš takým je pred Bohom, ale aj preto, že ospravedlňuje a posväcuje tých, ktorí v neho veria. Zmŕtvychvstanie je viac než vyhlásením spravodlivosti Ukrižovaného, ale je prameňom, z ktorého, ako ktosi povedal: „prýšti spravodlivosť milosrdne udeľovaná všetkým veriacim.“

 

Transformácia posledného súdu 

Rovnakým spôsobom prešiel hlbokou premenou aj koncept posledného súdu, ktorého znázornenia sa nachádzajú v rozličných náboženstvách, obzvlášť egyptskom a gréckom. Keď Peter vraví stotníkovi Kornéliovi, že Ježiša „Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych“ (Sk 10,42), nechce tým jednoducho povedať, že Kristus prevzal úlohu sudcu v podsvetí, ktorý na váhach spravodlivosti váži skutky zosnulých, a podľa toho, či prevážia dobré alebo zlé skutky, vyhlasuje ich za spravodlivých alebo hodných odsúdenia. Súd sa už viac neuskutočňuje podľa váhy skutkov. Naozaj stačí, že sa i ten najprevinilejší hriešnik obráti na tohto nového sudcu s úkonom úprimnej viery v jeho odpustenie a v jeho milosrdenstvo, ako to urobil kajúci lotor, ktorý unikol odsúdeniu preto, lebo v tej chvíli bol rozsudok vynesený skôr na základe viery v Krista, než urobených skutkov. Nedivme sa tejto blahosklonnosti, nereptajme proti nej: všetci ju potrebujeme. 

Taktiež si uvedomme, že táto dobrota neznehodnocuje spravodlivosť, pretože je oveľa väčšou silou, ktorá nás pobáda k nej: vzbudzuje v nás lásku, ktorá nám dáva hlad a smäd po spravodlivosti. Mohli by sme azda skutočne veriť v Ježiša bez toho, že by sme boli pripravení milovať spravodlivosť tak ako on? Nebagatelizujú sa tým dobré a spravodlivé skutky, ale ich skutočná hodnota odteraz pochádza z viery v Ježiša a z našej lásky k nemu; z lásky, bez ktorej – ako vraví sv. Pavol – aj tie najkrajšie skutky a najpôsobivejšie cnosti sú v Božích očiach márne a prázdne. 

Učme sa v sebe prechovávať tento hlad a smäd, túto mocnú túžbu po Božej milosrdnej spravodlivosti, ktorá z nášho srdca odstraňuje strach zo súdu a vzbudzuje v nás zvelebovanie Boha, ako je napísané: 

„Vychádza svetlo spravodlivému 
a radosť tým, čo majú srdcia úprimné. 

Radujte sa, spravodliví, v Pánovi 
a oslavujte jeho sväté meno“ (Ž 97,11-12). 

Biblický text: Mt 25, 31-46 

 

Modlitba: Spravodlivý Bože, vložil si do nás hlad a smäd po tebe; daj, aby sme len teba hľadali a tebou sa živili, a tak raz mali účasť na hostine, na ktorej ty sám si pokrmom blažených skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.