Biblický text: 2 Tim 4, 1-8
Modlitba: Láskavý Bože, daj, aby sme bojovali dobrý boj, úspešne dokončili svoj životný beh, zachovali a ďalej odovzdali poklad viery, ktorý si nám zveril, a tak aby sme dosiahli veniec spravodlivosti, ktorý si nám pripravil skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.
Dante a Dominik
Tento rok slávime 800. výročie od narodenia sv. Dominika pre nebo. Sv. Dominik zomrel na sviatok Premenenia Pána 1221. Dante Alighieri zomrel pred úsvitom sviatku Povýšenia sv. kríža o sto rokov neskôr. To, že Dante venuje vo svojom veľdiele chválospev na sv. Františka je pomerne známe, napokon aj pápež František to spomína v ôsmej kapitole svojho apoštolského listu venovaného Danteho výročiu Candor lucis aeternae. Omnoho menej je však známe, že Dante rovnako poctil aj sv. Dominika.
Keď Dante príde v Raji do sféry Slnka stretne sa tam s jedným z najvýznačnejších synov sv. Dominika – svätým Tomášom Akvinským, ktorý prednesie svoju chváloreč na Sv. Františka Asiského (Raj XI). V nasledujúcom speve zas naopak Doctor Seraphicus (sv. Bonaventúra) v mene Františkových duchovných synov prednesie chváloreč na sv. Dominika, počnúc jeho príchodom na svet v španielskej Caleruege:
tam narodil sa oddaný milovník
kresťanskej viery a tiež atlét svätý:
k dobrým vľúdny, ku zlým prísny ako nik.
Od svojho vzniku je tak úzko spätý
jeho um so živou cnosťou, že z lona
i v matke prorockého ducha vznieti.
Raj XII, 55-60
Dante nazýva Dominika svätým atlétom (il santo atleta). V našich očiach si atléta často spájame s behom. Platí to aj o Dominikovi, ktorý bol takmer stále na cestách a denne prešiel kopu kilometrov, takmer sa zdá, že až musel bežať… Z dobových prameňov však vieme, že Dominikova chôdza bola pokojná, ba často sa súčasne počas svojho putovania oddával modlitbe (Porov. Deviaty spôsob modlitby sv. Dominika).
Dante chápe Dominika ako atléta v širšom význame slova, aký malo v staroveku a zachovalo si ho aj v Danteho časoch: atlét bol i zápasník a takým bol aj Dominik, ktorý zápasil za čistotu viery, a preto bol k tým, čo bojovali spolu s ním vľúdny, no ku svojim protivníkom, ktorí hájili bludy a zvádzali iných na bludné cesty, zas dokázal byť tvrdý ako zápasník na bojisku.
V tomto športovom motíve sa Dominik podobá svojmu apoštolskému vzoru a predchodcovi – sv. Pavlovi: „Zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi“ (Flp 3, 13-14). „Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili. A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Ja teda tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra“ (1 Kor 9, 24-26).
Avšak, skôr ako Dante použije tento bojový a športový obraz o Dominikovi, aplikuje na neho i obraz plný nežnej lásky, keď o ňom vraví ako milovníkovi kresťanskej viery (l’amoroso drudo de la fede cristiana). Dominik však nie je nejaký prelietavý záletník, ale je pravý gavalier, ktorý je bezvýhradne a verne oddaný svojej jedinej milovanej panej svojho srdca – kresťanskej viere; a keď Dominik je atlétom a zápasníkom, tak nie preto, aby si získal slávu od svojich súčasníkov, ale beží a zápasí ako rytier na kolbisku pre česť a slávu svoje milej – kresťanskej viery.
Dante obdivuje Dominika a hovorí o ňom, že sa svojou cnosťou vyznačoval už v lone svojej matky, ktorá pred Dominikovým pôrodom mala prorocký sen, v ktorom videla dieťa, ktoré porodí ako čiernobieleho psíka, ktorý v svojej tlame drží horiacu pochodeň a ňou zapaľuje svet. Čiernobiely psík sa stal neskôr jedným z Dominikových atribútov, podľa ktorých ho môžeme rozpoznať na obrazoch a sochách. Čiernobiely bol aj habit, ktorý Dominik nosil ako augustiniánsky kanonik, a ktorý sa stal habitom aj jeho duchovných synov.
V stredoveku bola obľúbená latinská slovná hračka, ktorá evokovala súvis medzi dominikánmi a Pánovými psami (domini–canes). Horiaca fakľa bola zas predzvesťou Dominikovej zanietenej lásky k Bohu a k Božiemu slovu, ktorými rozpaľoval svet, v ktorom chladla viera i láska k Bohu. Obraz Dominikovej oddanej lásky Dante ešte väčšmi rozvinie v obraze svadby medzi Dominikom a vierou, ktorá sa uskutoční pri krstnom prameni, v ktorej bol Dominik pokrstený:
Keď sa medzi ním a vierou dokoná
pri svätom prameni ich sobáš ľúby,
vzájomná spása je ich večná spona.
Krstná mať, čo zaň dala krstné sľuby,
zrie v sne plod obdivuhodný a nový
vzísť z tých, čo ho ľúbia a on ich ľúbi.
Raj XII, 61-66
Tradícia poznala motív sobáša sv. Františka s pani Chudobou. V paralele s tým Dante tu pristupuje veľmi kreatívne a motív aplikuje na sobáš medzi Dominikom a vierou, ktorej bude Dominik oddaný po celý svoj život. Táto ich svadba sa odohrala pri Dominikov krste, pri ktorom podľa vtedajších pravidiel dôležitú úlohu zohrávala krstná matka. Tá Dominikova videla, pri krste zostúpiť na Dominika hviezdu – ďalší z Dominikových atribútov, ktorý sa často znázorňuje na Dominikovom čele. Táto symbolika je omnoho záhadnejšia. Dominikovi súčasníci vravia, že z jeho čela i tváre vychádzal zvláštny jas aj v dospelosti. Snáď sa touto hviezdou chce vyjadriť, že už od narodenia z Dominika vyžarovalo zvláštne svetlo jeho osobnosti. Ďalšou možnosťou výkladu je aplikácia slov zo starozákonnej Knihy Sirachovho syna, ktorými Sirachovec charakterizuje židovského veľkňaza Šimona: „Podobal sa rannej hviezde uprostred mraku, ako keď sa zachveje plný mesiac na svoj čas, ako keď zažiari slnko, tak zažiaril aj on v Božom chráme“ (Sir 50, 6-7). Dominikovi nasledovníci ich vztiahli na Dominika, ktorý bol ako ranná hviezda uprostred mrakov, ktoré v tých časoch zatemňovali Cirkev a ako starozákonný Šimon žiaril v Božom chráme, tak Dominik žiaril v Božej cirkvi svojej doby a môžeme povedať, že jeho hviezda dosiaľ nevyhasla a žiari aj dnes.
Danteho opis videnia krstnej matky však ani nie je tak o hviezde, ale skôr o obdivuhodnom plode (il mirabile frutto), ktorý mal vzísť z Dominika a jeho duchovných dedičov – dominikánov. Týmto plotom sa pravdepodobne myslí buď samotná rehoľa alebo dielo spásy, ku ktorému Boh povolal Dominika a jeho duchovných synov.
Dominikov krst, teda svadba medzi ním a vierou, je zároveň okamihom, kedy Dominik dostáva meno, ktoré naznačuje, že bude úplne patriť Bohu. Dominicus po latinsky totiž znamená „Pánov“. Podľa Danteho sám Boží Duch inšpiroval prítomných pri krste, aby Dominikovi dali toto meno, ktoré bude v dokonalom súzvuku s jeho náturou, teda že Dominik bude úplne a bez výhrad po celý svoj život patriť iba Bohu:
Boží Duch z nebies mu meno stanoví
v dokonalom súzvuku s jeho sklonmi,
že úplne bude patriť Pánovi:
Dominicus, no skôr pripadá on mi
sťa roľník, ktorého si zvolil Kristus,
by pomáhal mu v sade so záhonmi.
Posla, verného druha mal v ňom Kristus
a stále sa prvá láska zračí v ňom
k prvej rade, o ktorej vravel Kristus.
V tichu po prebdenej noci každým dňom
našla ho dojka bdieť na holej zemi,
sťa by vravel: „kvôli tomu prišiel som!“
Raj XII, 67-79
Ďalší obraz, ktorý Dante aplikuje na Dominika, je „roľník“, ktorého si Kristus vybral, aby mu pomáhal v záhrade Cirkvi. V kontexte by sme mohli hovoriť o Dominikovi, že v Kristovom záhone pracuje od najskoršej hodiny svojho života – od útleho detstva. Možno mal Dante pri písaní tohto verša na pamäti evanjeliové podobenstvo o robotníkoch v Pánovej vinici (Mt 20,1-16); a hoci Dominik sa v Pánovej vinici namáhal od skorého veku, na konci dňa nikomu nezávidí, ale teší sa i tým, ktorí sa do Pánovej vinice takpovediac dopravia aj na smrteľnom lôžku.
Dôverný vzťah medzi Dominikom a jeho Majstrom vykresľuje Dante i tým, keď ho nazýva verným druhom (famigliar di Cristo). A nielen Dominik mal dôverný vzťah k Ježišovi, ale aj Ježiš k Dominikovi. Dôležitými úlohami poverujeme zväčša tých, ktorým obzvlášť dôverujeme, aj Pán Ježiš poveril Dominika špeciálnou úlohou – obnovou Cirkvi a urobil ho svojim špeciálnym poslom.
V týchto veršoch zároveň zaznieva aj jedna zvláštnosť: Dante z úcty ku Kristovi rýmuje vždy tento výraz iba navzájom, hoci mal dostatok možností, aby ho rýmoval inými slovami. Tak to umožňuje aj slovenčina, v ktorej sa dá vytvárať rým slovami: Krista – čistá – chystá – dozaista. Rovnakú rýmovú štruktúru nachádzame v predposlednom speve Raja, keď sv. Bernard povzbudzuje Danteho, aby sa pozorne zahľadel do tváre Panny Márie:
Nuž len hľaď na tú tvár, čo tvári Krista
najviac podobá sa, lebo len jej jas
uschopní ťa, aby si videl Krista.
Raj XXXII, 85-87
Vráťme sa však ku sv. Dominikovi, ktorého Dante ospevuje aj preto, že v ňom „prvá láska“ vôbec nevychladla a stále z neho sála aj po mnohých rokoch služby. Dante vzťahuje Dominikovu prvú lásku (il primo amore) k prvej rade (al primo consiglio). Zväčša sa predpokladá, že Dante má na mysli prvú z troch evanjeliových rád: chudobu. Iní sa nazdávajú, že Dante mal na mysli prvé blahoslavenstvo „chudobu v duchu“ a v prenesenom význame „pokoru“, ktorú možno pokladať za skutočnú chudobu ducha.
Tercína, ktorá nasleduje po tomto opise, akoby vykresľovala túto Dominikovu lásku k prvej rade, ku ktorej zahorel už v útlom detstve, keď ho dojka nachádzala v kajúcich pobožnostiach, v tichu a bdení na holej zemi, a tak Dominik hoci vtedy ešte nekázal slovami, kázal už svojím životom.
Prenesme sa teraz o zopár veršov ďalej na záver Bonaventúrovej chváloreči na Pánovho psíka – Dominika, kedy sv. Bonaventúra prirovnáva Dominika k rozvodnenej riave, prudko sa valiacej zo svojho vysokohorského žriedla za svojím poslaním: kynožiť blud; a kde sa blud ešte väčšmi vzmáha (južné Francúzsko), tam Dominik s ešte väčšou vervou prečisťuje Boží záhon. Dominik nebojuje s bludmi na vlastnú päsť, ale z apoštolského, teda pápežského poverenia (con l’officio appostolico):
S vieroukou a s vôľou, čo ho viedla
potom z apoštolského poverenia,
valí sa jak riava z horského žriedla,
by zrážal krovie tých, čo blud si cenia
viac než pravdu, a tne ich z takej sily
tam, kde sa ešte väčšmi rozzelenia.
Potom sa rozpramení v toľké žily,
aby zavlažili katolícky sad
i jeho mladé stromky osviežili.
Raj XII, 97-105
S Dominikom a dominikánmi sa zvyčajne spája práve tento zápas s bludmi, no to je len nepatrná časť z poslania Dominika a jeho synov, a tak aby Dante vyzdvihol šírku ich poslania, vracia sa k obrazu Božej záhrady, ktorú tentokrát nazýva katolíckou (l‘orto catolico), a ktorá je zavlažovaná rozličnými ramenami, do ktorých sa rozpramenil Dominikov horský potôčik. Niektoré preklady hovoria o troch ramenách narážajúc tak na tri vetvy Dominikovej rehole, ale Dante to až tak nešpecifikuje. Doslova vraví o rozličných potokoch (diversi rivi), do ktorých sa naprieč dejinami rozvodnilo Dominikovo posolstvo. Okrem klasickej trojice (bratia, mníšky a laici) z tých menších a nenápadnejších môžeme spomenúť napríklad Anjelský voj (Militia angelica), ktorá združuje mládež a napomáha chrániť jej mravnú čistotu, alebo Bratstvo najsvätejšieho mena Ježiš, ktorého špeciálnym poslaním sú skutky telesného milosrdenstva (v USA sa toto bratstvo špeciálne venuje väzňom), a samozrejme, nemožno nespomenúť mohutný veľtok tých, ktorí patria do ružencových bratstiev po celom svete, ktorí sú pridružení k Dominikovej reholi a svojou modlitbou, mnohokrát aj rôznorodou nenápadnou činnosťou vo svojich farnostiach, pokračujú v Dominikovom poslaní – v zavlažovaní Božej záhrady.
