Servais Pinckaers: Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení
„Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení (…) Beda vám, čo ste teraz nasýtení, lebo budete hladovať!“ vraví rezolútne svätý Lukáš (6, 21.25). Matúš k tomu pridáva spravodlivosť. Podľa niektorých exegétov Matúš tak k blahoslavenstvu, ktoré sa vo svojom pôvodnom texte týkalo fyzického hladu, pridal omnoho morálnejší zmysel, ako keby chcel zmierniť takmer bojovné násilie Lukášovho vyjadrenia.
Biblický text: Iz 61,10-11
Fyzický a duchovný hlad
Mali by sme si dávať pozor, aby sme na evanjeliá neaplikovali striktné rozlišovanie medzi telesnou a duchovnou rovinou. Takéto novodobé rozlišovanie sa iba čiastočne zhoduje so Svätým písmom a s bežnou skúsenosťou. Stačí si len všimnúť, že hlad je pocit, ktorý veľmi rýchlo vie pozdvihnúť náš hlas voči nespravodlivosti. Uvedomenie si problematiky hladu vo svete vzbudzuje požiadavku po spravodlivejšej spoločnosti a primeranejšom prerozdelení bohatstva. Taktiež si môžeme všimnúť, ako pri spoločnom jedle reagujú a vznášajú svoje nároky členovia rodiny alebo určitého spoločenstva, keď nemajú dostatok jedla: v mene určitého druhu prirodzenej spravodlivosti prepuknú sťažnosti. Je veľmi náročné potlačiť protesty apetítu. Hlad a spravodlivosť sú v nás teda prepojené omnoho viac, než sa zdá.
Písmo, samozrejme, ide omnoho ďalej než táto pudová reakcia. V jazyku Písma sa hlad neobmedzuje iba čisto na rovinu telesného hladu. Skúsenosť hladu sa prirodzene vo všetkom týka celého človeka, ktorý ho pociťuje a bez prerušenia siaha až do duchovnej roviny – až k hladu po Bohu, keďže v Biblii centrom každej skúsenosti je intímny vzťah človeka s Bohom. Tak to vyjadrujú aj slová Knihy Deuteronómium, na ktoré sa Ježiš odvolával, keď bol pokúšaný na púšti: „Pokoril ťa a dal ti hladovať; potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (Dt 8,3). V príbehu o Samaritánke Ježiš takisto nadviaže na smäd tejto ženy, ktorá si prišla načerpať vody z Jakubovej studne, aby ju upozornil na prameň živej vody Ducha, ktorá prúdi do večného života, a potom svojim učeníkom povie: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4,14.34). A v tomto spočíva aj zmysel mníšskeho a cirkevného pôstu: odoprieť si chlieb, ktorý uspokojuje telesný hlad, aby sa v nás prebudil hlad srdca, hlad po Bohu. Či to snáď nie je to, čo chce povedať sv. Lukáš, keď zlorečí tým, ktorí sú teraz sýti?
Túžba po Bohu
Hlad a smäd: či toto slovné spojenie výrečne nevyjadruje túžbu, ktorá prebýva v ľudskom srdci – túžbu po šťastí, ku ktorej sa vzťahujú prísľuby jednotlivých blahoslavenstiev? Človek si nemôže zakázať hlad a smäd po šťastí; je to prirodzená túžba, ktorú do neho vložil sám Boh. Len treba rozpoznať jej zdroj a naučiť sa ju usmerňovať. Jedným z cieľov evanjelia je vychovávať našu túžbu, náš hlad a smäd.
Podstatnou ťažkosťou, aby sme zvíťazili, je naša enormná závislosť od pozemského pokrmu, ktorý nás často robí necitlivými na duchovný pokrm, ako to prenikavo spozoroval Gregor Veľký: predtým, než sa zmocníme pozemských dobier, pociťujeme túžbu po nich a ony nás intenzívne priťahujú, ale vzápätí príde nasýtenie, a potom znechutenie, zatiaľ čo duchovné dobrá oceníme až po tom, keď ich zakúsime. Táto skúsenosť v nás vzbudzuje túžbu a úsilie o ich dosiahnutie. Tento hlad nepozná znechutenie ani nudu. Nikdy nie sme dosť sýti Božím slovom.
Aby sme odkryli hĺbku tejto túžby a upriamili na ňu svoje úsilie, musíme zaútočiť na klamnú príťažlivosť pozemského pokrmu – nielen chleba a nápojov, ale aj peňazí, zábavy a iných pominuteľných vecí… Ak budeme od seba požadovať, aby sme sa týmito vecami nezasýtili, nakoniec sa oslobodíme od ich neprimeraného zasahovania a utvoríme v sebe priestor pre túžbu, ktorá ich presahuje. Toto je účinok odstupu, ktorý spôsobuje chudoba a utrpenie, hoci nám škodia a neraz nás doženú až k slzám, ale vzbudzujú v nás hlad a smäd – avšak už nie ten prázdnych úst a žalúdka, ale túžbu srdca a ducha po Bohu. V jeho Slove sa nachádza pokrm, ktorého sa nikdy neprejeme.
Keď teda sv. Matúš pripája k Lukášovmu hladu a smädu spravodlivosť, vonkoncom nezmiernil ani nepretvoril toto blahoslavenstvo. Neurobil nič iné, iba vyjadril celý jeho zmysel. Nie sme to skôr my, ktorí bagatelizujeme silu jeho textu, keď sa naň pozeráme cez prizmu príliš úzkoprsých názorov?
Učme sa, že v našich hlbinách sa skrýva túžba po Bohu, ktorá je rovnako živá ako náš telesný hlad a smäd a ktorá presne korešponduje s túžbou nášho srdca po šťastí. Prvoradým cieľom tohto štvrtého blahoslavenstva je podnecovať v nás túto duchovnú túžbu, ktorá prináleží chudobným, pokorným, tichým a tým, ktorí na svojej ceste za Ježišom prechádzajú akoukoľvek skúškou.
Vypočujme si, čo ohľadom toho vraví sv. Augustín: „Nuž, bratia, osvojte si moju dychtivosť, majte so mnou účasť na tejto túžbe. Spoločne milujme, nech nás spoločne páli tento smäd. Spoločne uháňajme ku prameňu všetkého poznania. Dychtime ako jeleň po prameni. Dychtime po tom prameni, o ktorom Písmo na inom mieste hovorí: „Prameň života je vo vás.“ Neúnavne bežte. Neprestajne túžte po tomto prameni. V jeleňovi nachádzajme vzor, ako rýchlo máme bežať“ (Výklad žalmov 41, 2).
Problematika spravodlivosti v Písme
Avšak znovu sa vynára jedna ťažkosť s pojmom „spravodlivosť“ a v dnešných časoch sa s námahou musíme usilovať, aby sme pochopili, v akom zmysle ju používa evanjelium. Čo presne znamená „spravodlivosť“ v Matúšovom spôsobe vyjadrovania? Ak hľadáme odpoveď v biblických slovníkoch, zostaneme trochu sklamaní, aj keď často ide o veľmi kvalitné diela. Nájdeme tam, ako sa prostredníctvom rozličných kombinácii a odtieňov miešajú rôzne myšlienky a pojmy: spravodlivosť, svätosť, zbožnosť, milosrdenstvo, láska, súd, ospravodlivenie… a prepletajú sa podľa ľubovôle. Potrebujeme akúsi červenú niť, ktorá nám umožní prepojiť spravodlivosť, o ktorej vraví evanjelium, s naším prirodzeným zmyslom a s rôznymi významami, ktoré toto slovo môže nadobúdať.
Žasneme, aj keď sa to neodvažujeme príliš vravieť, nad rozhodujúcou úlohou, ktorú Písmo prisudzuje spravodlivosti, obzvlášť v Reči na hore, kde sa zdá, že sa všetko krúti okolo nej: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov…“ (Mt 5,20). Niektorým nie je ani cudzia myšlienka, že tento pojem je skôr hebrejský – typický pre farizejov – než kresťanský. Či by snáď nebolo lepšie ho nahradiť ideou lásky, agapé, čo je určite kresťanskejšie a nám aj zrozumiteľnejšie?
Spravodlivosť sa však tiež nachádza aj v centre Listu Rimanom, v ktorom je striktne rozlíšená od hebrejského chápania spravodlivosti, ktorej inak naprieč celým Písmom patrí prvoradé miesto. Je napríklad v nádhernom Izaiášovom texte, v ktorom sa nenápadne skrýva toto blahoslavenstvo:
„S jasotom sa chcem tešiť v Pánovi,
duša mi zaplesá v mojom Bohu,
pretože ma zaodial rúchom spásy,
plášťom spravodlivosti ma zahalil
ako ženícha, čo chystá veniec,
ako mladuchu, okrášlenú skvostami.
Lebo ako zem plodí svoje rastliny
a ako záhrada dáva vyklíčiť svojmu semenu,
tak Pán, Jahve, dá vyklíčiť spáse
a chvále pred všetkými národmi“ (Iz 61,10-11).
Spravodlivosť teda môže byť príjemná a plodná. Stačí si len v biblickej konkordanicii (prehľadný abecedný zoznam všetkých slov, ktoré sa nachádzajú v Biblii, s presným udaním všetkých ich súradníc – pozn. prekl.) overiť, v akom veľkom počte sa o nej hovorí v Písme, obzvlášť v Žalmoch. Zacitujme len 84. žalm, ktorý poukazuje aj na jej spoločníčky:
„Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom,
spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú.
Vernosť vyrastie zo zeme,
spravodlivosť zhliadne z neba.
Veď Pán dá požehnanie
a svoje plody vydá naša zem.
Pred ním bude kráčať spravodlivosť
a po stopách jeho krokov spása“ (Ž 85,11-14).
Spravodlivosť je v Biblii slovo prvoradého významu a sv. Peter nazýva „Spravodlivým“ samotného Ježiša (por. 3,14).
Chladná spravodlivosť
Čo teda znamená slovo „spravodlivosť“ v Biblii? V skutočnosti ťažkosť spočíva v koncepte spravodlivosti, ktorý sme zdedili z modernej epochy. Tu nemôžeme robiť historický výklad, obmedzme sa teda na zopár jednoducho naznačených podstatných čŕt.
Biblická spravodlivosť sa odlišuje od tej našej preto, že predovšetkým stanovuje vzťahy, ktoré sú vo svojej podstate osobné, medzi Bohom a jeho ľudom, prostredníctvom Zmluvy a Zákona, ktoré nás učia Božím cestám a zjavujú nám jeho milosrdenstvo. Taktiež stanovuje vzťahy medzi ľuďmi, keď ich učí vzájomnému rešpektu a zachovávaniu správnych vzťahov, ktoré zabezpečujú pokoj a svornosť.
Pre nás sa spravodlivosť stala chladnou a neosobnou. Zdá sa, že zmena prichádza počnúc 13. storočím, kedy sa cnosti spravodlivosti prisúdil ako vlastné pole pôsobnosti svet vzájomných a právom regulovaných vonkajších vzťahov medzi ľuďmi. Aby sa mohlo uplatniť právo, bolo nutné spravodlivosť oddeliť do všetkého osobného a snažiť sa o čo najväčšiu objektívnosť. A táto veru nemohla byť skutočne spravodlivá v takom rozsahu a v takej hodnote ako bola spravodlivosť Rimanov, ktorú obdivoval sv. Lukáš. Práve z tohto dôvodu sa spravodlivosť zvykne znázorňovať s páskou cez oči, aby sa jej tak zabránilo brať ohľad na osoby, ktoré sa majú podrobiť rozsudku na jej váhach. Avšak upínajúc sa na tento význam a principiálne aplikujúc iba vonkajšiu problematiku práva a zákonov, spravodlivosť stratila svoje ľudské teplo, a preto vravíme o chladnej spravodlivosti. Ktokoľvek musel čeliť súdnemu konaniu v kauze, ktorá mu ležala na srdci, mohol omnoho konkrétnejšie zakúsiť tento pocit. Spravodlivosť sa pre nás stala predovšetkým právnou záležitosťou.
Spravodlivosť, o ktorej nám vraví Matúš, a ktorú nás pozýva brať do úvahy a uskutočňovať, je samozrejme omnoho bohatšia a hrejivejšia. Iste, biblická spravodlivosť nevylučuje starostlivosť o ľudskú spravodlivosť, ktorá dokonale načúva pred súdnym tribunálom náreku utláčaných, ktorý toľkokrát nahlas zaznieva v žalmoch a v prorockých spisoch, ale ihneď posúva svoju kauzu pred Boží tribunál, ktorého rozsudok ide omnoho ďalej než ten, ktorý dokážu stanoviť ľudskí sudcovia.
Podľa Písma spravodlivosť je priamosť (poctivosť), ktorá svoj vlastný prameň nachádza v Bohu a ktorá sa vyjadruje prostredníctvom prísľubov a prikázaní; a prvé dve prikázania nás pozývajú k láske. Takáto spravodlivosť musí – podobne ako láska sama – vychádzať zo srdca. Ježiš adresoval zákonníkom a farizejom veľkú výčitku práve ohľadom toho, že prekrútili chápanie podstatu spravodlivosti tým, že ju obmedzili na vonkajšie skutky a prejavy: nezabiješ, nescudzoložíš, nepreriekneš krivé svedectvo a mnohé iné, a tak zo spravodlivosti urobili určitý druh právnej záležitosti. To bola spravodlivosť bez srdca. Treba sa však úplne vyhnúť tomu, aby sme Židom Ježišových čias prisudzovali také „objektívne“ a tak sekularizované chápanie spravodlivosti, ako je dnes to naše, pretože oni neoddeľovali právo od náboženstva. O to však bolo v Ježišových očiach väčšie ich previnenie: vonkajšie predpisy zákona využili na to, aby unikli jeho vnútorným požiadavkám. Spravodlivosť, ktorú ohlasuje Ježiš, sa týka predovšetkým srdca. Prv, než skutky sú myšlienky a city, z ktorých skutky pochádzajú.
Cnosť spravodlivosti
Spravodlivosť, o ktorej vraví Písmo, sa teda kladie do osobnej roviny a svoj vlastný stred má vo vzťahu medzi človekom a Bohom. Omnoho presnejšie: jej prameň sa nachádza v samotnom Bohu a od neho ju človek prijíma.
Aj tak zostáva pred nami celý rad ťažkostí, ktoré nám bránia pochopiť povahu evanjeliovej spravodlivosti. Fakticky, ak aj nastala v modernej epoche určitá subtílna a radikálna zmena v chápaní spravodlivosti, táto zmena nás aj ovplyvňuje a pri čítaní Písma vzbudzuje v nás určité rozpaky.
Vyjdime z klasickej definície: cnosť spravodlivosti je stála a pevná vôľa každému dať to, čo mu patrí. Pod stálou a pevnou vôľou sa tu myslí osobný postoj, otvorený a pevný, ktorý nás vedie k tomu, aby sme rozpoznali to, čo patrí iným, a dali im to. Je to teda cnosť duše, určitá kvalita srdca, o ktorej sa vraví ako o stálej preto, lebo si vyžaduje trvalé úsilie, „constans et perpetua“ (stále a nepretržite) ako to vyjadrujú latinské výrazy; a preto – ako spomína sv. Augustín vo svojej homílii na 124. žalm – je lepšie znášať nespravodlivosť, ako sa jej dopustiť. Znášať nespravodlivosť je istotne veľmi bolestné, ale človek, ktorý skutočne miluje spravodlivosť, si nutne uvedomuje, že omnoho väčším nešťastím než akákoľvek telesná alebo materiálna škoda, by bolo, keby stratil zmysel tejto čnosti a lásku k nej. Takto chápaná spravodlivosť sa teda orientuje na iných, vychádzajúc zo samotnej našej vôle, našej úplnej dispozície. Takáto spravodlivosť v sebe obsahuje štedrosť a spočíva v dobrovoľnom darovaní toho, čo treba.
Koncept subjektívnej spravodlivosti a práva
Koncom stredoveku sa však začal vytvárať subjektívny koncept práva, ktorý sa čím ďalej, tým viac presadzoval. Právo – a spolu s ním spravodlivosť – sa v podstate chápe ako to, na čo mám právo a čoho sa môžem dožadovať voči iným aj pred spoločnosťou, či už pre seba alebo pre skupinu, s ktorou sa identifikujem. Právo takto teraz znamená to, čo je mi striktne dovolené, ako sa zvykne hovoriť: kvôli spravodlivosti. Základná orientácia spravodlivosti sa teda obrátila na ruby: v minulosti sa orientovala odo mňa smerom k iným a spočívala v dávaní, teraz sa predovšetkým orientuje od iných smerom na mňa ako nárok, ktorý si môžem voči nim uplatniť, a spočíva v braní. Spravodlivosť, už takto zbavená svojej osobnej hodnoty, sa stala ešte tvrdšou a je vpísaná v medziľudskom boji za uspokojenie svojich potrieb, v konfrontácii navzájom protirečivých slobôd. Znehybnela a ako to dosvedčuje obľúbené vyjadrenie: „je (to) nepružné ako spravodlivosť“.
Modlitba: Spravodlivý Bože, vložil si do nás hlad a smäd po tebe; daj, aby sme len teba hľadali a tebou sa živili, a tak raz mali účasť na hostine, na ktorej ty sám si pokrmom blažených skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen
