Na sviatok svätého Jozefa, patróna dobrej smrti, nás v roku 2009 opustil náš spolubrat Tomáš Gajdoš. Po páde totalitného režimu bol v Reholi bratov kazateľov na Slovensku menovaný za promotóra pre kázanie a venoval sa ľudovým misiám. Jeho srdce patrilo aj umeniu. Písal poéziu, komponoval hudbu. Zhudobnil niekoľko hymnov a básní. Svoje výtvarné nadanie zhmotnil grafickými návrhmi na niekoľkých obálkach kníh chorvátskych autorov.
V roku 2003 vyšli knižne jeho kázne a úvahy pod názvom Boh je naša spása. Knihu je možné zadarmo si stiahnuť z našej stránky tu.
Na pamiatku brata Tomáša ponúkame malú ochutnávku z tohto diela, z úvahy s názvom IBA V BOHU SPOČIŇ, DUŠA MOJA (Ž 61, 6).
„Aký nepatrný je človek, aké je nepatrné všetko, čo končí. Môj život je viac-menej 80 rokov, nanajvýš 100: bol čas, keď ma nebolo, a bude zasa chvíľa, keď nebude po mne ani stopy! Ako málo miesta zaberám v tejto veľkej priepasti času!“ (Bossuet).
Vzpieram sa tomu, čo ma chce zničiť, a hľa, zajtra sa zmením na prach, ktorý by sa zmestil do hrsti dieťaťa.
Denne sa 200 000 osôb prestáva hýbať, zomiera, a iní sa zasa ponáhľajú, aby ich „odpratali“ z kolobehu života.
8 000 osôb za hodinu, 130 za minútu …
A v tejto hekatombe, v tomto zástupe hynutia sa jedného dňa zjavím i ja … Prečo taká lehota? Veď ja predsa túžim žiť! Prečo? …
A čo potom? Smrť má byť mojím definitívnym koncom?! Vari ona je úplným zakončením môjho života? Áno či nie? Priťažká volba, v ktorej si predsa musím vybrať jedno stanovisko.
1. septembra 1926 sa včasné zrána zobúdza odsúdenec Passerache (čítaj Pasraš), aby ho priviedli pod sekeru: „Popravia ma? Kam to však teraz pôjdem?“
Keby som zastavil prechádzajúcich hlavnou ulicou nejakého mesta, aby som sa ich spýtal na zmysel ich jestvovania, načo totiž vlastne žijú, mnohí by ma pokladali za dotieravca alebo čudáka a mávnuc rukou, pokračovali by v ceste.
Keď sa ich však opýtam, ktorým smerom je stanica alebo hlavná pošta, hneď mi ochotne ukážu.
Aká nelogičnosť! Sú ochotní poskytnúť všeobecnú informáciu, ale na ono prečo, týkajúce sa ich existencie a ich večného osudu, stoja s otvorenými ústami a čo je ešte horšie, ľahostajní.
Pre väčšinu ľudí základom života je časnosť, to, čo sa pominie, to, čo sa dotýka zmyslov. Duchovné môže byť pravdou v teórii: v ich praktickom živote je ničím …
Mnohí sú akoby v čakárni, kde nič nečakajú. Žijú bez toho, aby sa pýtali, prečo? Žijú, lebo žijú, poslúchajú tajomný pud, ktorý ich nutká k životu … Ak je potrebné pre život, pracujú, ak nie, nepotrebujú nič. Do budúcna hľadia iba mierou bezprostredných cieľov. Vyhýbajú sa myšlienke na smrť. Zostávajú, alebo sú akoby čakajúci a predsa nečakajú nič. (Ch. J. Leclercq, Dialogue de ľhomme et de Dieu, str. 158 – 159).
„Väčšina ľudí neotvorí oči, iba ak len raz. A to vo chvíli smrti … A vtedy sa iní ponáhľajú im ich zatvoriť.“ (H. Bordeaux).
Na hrob koľkých ľudí by sa mohlo napísať: „Tu je pochovaný niekto, kto nikdy nevedel, načo žije!“
No ísť cestou života a nevedieť kam, topiť sa v mori slz a utrpenia a nevedieť prečo a načo, strácať deň za dňom s predtuchou, že sa minieš životného cieľa a pritom stále zotrvávať pri svojom poblúdení, to je to najväčšie nešťastie, aké ťa môže postihnúť, pretože až zomrieš, až dokončíš svoju pozemskú púť, uvidíš síce kam si prišiel, ale už nebudeš môcť späť, aby si všetko napravil. Pochybená púť, pochybený život, pochybený navždy.
V nemocnici stretol mladý lekár, inak neverec, rehoľnú sestru ošetrovateľku. Zrazu povedal: „Sestrička, tak mi je vás ľúto. Predstavte si len, aká budete sklamaná, až umriete a poznáte, že niet ani Boha, ani večnosti, ani neba, ani pekla.“
Ale rehoľnica mu odpovedala: „Pán doktor, akéže sklamanie? Ak nebude po smrti nič, potom ma nič nemôže sklamať – ale predstavte si svoj úžas, až zomriete a poznáte, že je Boh, večnosť, nebo i peklo.“ (Horák: Otčenáš, Praha, 1938, 45).
