Písmo je často sladké. Poteším sa zakaždým, keď počujem v Žalme 81: „Keby ma môj ľud bol poslúchol, keby bol Izrael kráčal mojimi cestami, ihneď by som bol jeho nepriateľov pokoril a jeho utláčateľov svojou rukou pritlačil.“ Čokoľvek trpím, pripomína mi, že Boh túži po mojej spáse viac ako ja. Sľúbil nám, že nám pomôže práve vo chvíli, keď ho zavoláme.
Živým príkladom Božej zachraňujúcej ruky je ochrana Izraelitov uväznených medzi Červeným morom a prenasledovateľmi, egyptskými vojskami. Boh rozdelil Červené more a Izraeliti prešli suchým korytom rieky, zatiaľ čo prenasledujúci Egypťania za nimi sa utopili. Tým, že Boh rozdelil vody mora, nezachránil len Izraelitov. Rozmaznal ich. Podľa obľúbeného chválospevu, ktorý sa spieva na Bielu sobotu, dokonca prešli suchými nohami. Boh nielenže zachránil Izrael, keď dôveroval jeho moci, ale zachránil Izraelitov dokonca aj od nepohodlia, aby si nenamočili nohy.
Je tu však malý problém: ako často sa to v skutočnosti deje? Určite to nie je obraz môjho vlastného života. Keď som nasledoval Pána a dôveroval mu, moje problémy nezmizli okamžite. V skutočnosti nasledovanie Pána často vedie k novým skúškam. Keď sa Mojžiš a Áron podľa Božieho príkazu začali dožadovať oslobodenia od faraóna, Izraelitom bolo povedané, aby pokračovali v tej istej ťažkej práci, ale aby si ešte k tomu sami zháňali materiál na výrobu tehál. Nie vždy to tak je, že nasledovanie Pána spôsobuje ťažkosti, ale je naivné tvrdiť, že nasledovanie Pána robí všetko v každom smere jednoduchším.
Ako to môže byť? Je žalm 81 nepravdivý? Nepomôže nám Boh hneď? Naozaj nám Boh pomáha, keď sa mu odovzdáme, ak nasledovanie Pána tak často zahŕňa skúšky?
Čo ak nám Boh pomáha práve tým, že nám zosiela trápenia? Toto je odpoveď p. Bonaventure Perquin, OP, ktorý hovorí, že „Naše skúšky sú veľmi často spôsobom, akým sa [Boh] rozhodne učiť nás praktizovať cnosti, o ktoré sme v modlitbe prosili“. Ťažkosti neznamenajú, že nás Boh opustil. Naše trápenia skôr poukazujú na úspech našich modlitieb, pretože sú prvým krokom k dosiahnutiu skutočného šťastia. Môžeme zakúšať ôsme blahoslavenstvo: „Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 10).
Môžeme to lepšie pochopiť, ak sa zamyslíme nad tým, ako nás Boh stvoril. Boh sa zámerne rozhodol urobiť nás neúplnými, aby sme museli bojovať a naučiť sa spoliehať na neho, aby sme dosiahli svoje vlastné zavŕšenie. Boh nás nestvoril ako dokonalých robotov, ktorí by sa automaticky riadili jeho vôľou. Ani nás nenúti v očakávaní, že zanecháme rozum a necháme všetko robiť jemu. Namiesto toho nás Boh učí cez skúšky a utrpenia, aby nám pomohol zachovať to, čo nám dal.
Proces učenia nám dáva príklad toho, aké sú skúšky nevyhnutné. Keď som pred pár rokmi učil filozofiu, často som mal pri vyučovaní konflikty. Chcel som len povedať svojim študentom pravdu a čo si majú myslieť. Dôverovali mi a boli by mi všetko uverili. Ja som však nechcel, aby len prijali pravdu. Chcel som, aby rozmýšľali a bojovali za pravdu, aby si ju zobrali za svoju. Pochopil som, že dobrý učiteľ musí byť občas spokojný s tým, že nechá svojich študentov plávať. Len o študentovi, ktorý čelil svetu v jeho zmätku, možno povedať, že sa naučil, a len o kresťanovi, ktorý bol sužovaný, možno povedať, že sa naučil milovať (pozri Jób 5, 18).
Preto slová žalmistu zostávajú pravdivé. Ak budeme nasledovať Pána, skutočne si okamžite začne podmaňovať našich nepriateľov. Odovzdať sa Bohu je prvoradé a Boh nás chce požehnať podľa hĺbky nášho odovzdania. Napriek tomu je Boh majster učiteľ, ktorého požehnania a lekcie, prinajmenšom spočiatku, často vyzerajú ako kliatby a pôsobia ako tresty. Urobili by sme dobre, keby sme dbali na radu Sirachovho syna: „Synu, ak ideš slúžiť Bohu, stoj (pevne) v spravodlivosti a bázni a priprav sa na skúšku!“ (Sir 2, 1).
Br. Athanasius Becker OP
