Prežívame pomerne náročné časy pandémie. Svätá omša či modlitba so spoločenstvom už takmer rok nie sú tým, čo bývali. A tak sa možno sami zamýšľame nad tým, ako sa v týchto časoch modliť. Ako učeníci opäť prichádzame ku Kristovi s naliehavou prosbou: „Pane, nauč nás modliť sa.“ (Lk 11,1). A náš Rabbi nás učí…

Iste si spomeniete na čítanie, ktoré nám Cirkev každoročne pripomína práve na prahu pôstu, na popolcovú stredu. Pozvanie k modlitbe vo svojej izbe, v skrytosti (Mt 6,6). Áno, náš Otec vidí aj teraz, naše modlitby, počuje, aj keď sme zatvorení vo svojich domovoch, svojich izbách, svojich srdciach. Využívame tento priestor, čas, ktorý nám bol daný na modlitbu?

Možno toho máme už celkom dosť. Naša tvár je zamračená smútkom, nudou, samotou (Mt 6,16). „Postíme sa“ od spoločnosti. Čo je však obrovskou nádejou? Boh nielenže vidí aj v skrytosti, On dokáže vyslyšať aj nevypovedanú modlitbu – modlitbu viery. Pamätáte, ako sa žena len dotkla obruby jeho plášťa (Lk 8,44)? Alebo vtedy, keď mu hriešnica mlčky pomazala nohy olejom (Mt 26,7)? Veríme, že nás môže vyslyšať?

Ježiš nás učí modliť sa s vierou. Učí nás prosiť, ako by sme už dostali (Mk 11,24) a ďakovať vo viere pred tým, ako vidíme výsledky.

Náš Učiteľ nás povzbudzuje k vytrvalosti v modlitbe, keď hovorí, že ak pre nič iné, tak pre jej neodbytnosť vypočuje aj nespravodlivý sudca prosiacu vdovu (Lk 18,4-5).

A nakoniec nám Ježiš sám dáva možnosť a učí nás volať k Otcovi ako jeho deti (Mt 6,9-13). Stáva sa našou „spojkou“ s Otcom, keď vraví, že skrze neho, v Jeho mene sa máme modliť, aby bola naša radosť úplná (Jn 16,24).

Keď sa tak na to pozrieme, nie je to vôbec beznádejné, no nie? Kristus nás učí modliť sa, aj dnes, práve v „karanténe verného srdca“.

Barbora Ondríková

Čo k tejto téme hovorí Katechizmus?

2608 Už v reči na vrchu Ježiš dôrazne žiada obrátenie srdca: zmierenie sa s bratom pred prinesením obety na oltár, lásku k nepriateľom a modlitbu za prenasledovateľov, modlitbu k Otcovi „v skrytosti“. (Mt 6,6), modlitbu bez mnohých slov, odpúšťanie z hĺbky srdca v modlitbe, čistotu srdca a hľadanie Kráľovstva. Toto obrátenie je úplne zamerané na Otca, je synovské.

2610 Ako Ježiš prosí Otca a vzdáva mu vďaky prv, než dostane jeho dary, tak aj nás učí tejto synovskej odvahe: „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali“ (Mk 11,24). Taká je sila modlitby. „Všetko je možné tomu, kto verí“ (Mk 9,23) vierou, ktorá „nepochybuje“. Ako Ježiša zarmucuje „nevera“ jeho príbuzných (Mk 6,6) a „malovernosť“ jeho učeníkov (Mt 8,26), tak ho napĺňa údiv nad veľkou vierou rímskeho stotníka a kanaánskej ženy.

2616 Modlitba k Ježišovi je ním už vypočutá počas jeho verejného účinkovania, a to prostredníctvom znamení, ktoré anticipujú moc jeho smrti a zmŕtvychvstania. Ježiš vypočuje modlitbu viery vyjadrenú slovami (malomocný, Jairus, Sýrofeničanka, kajúcny zločinec ) alebo mlčky (tí, čo niesli ochrnutého človeka, žena trpiaca na krvotok, ktorá sa dotkla jeho šiat, slzy a voňavý olej hriešnice ). Naliehavá prosba slepcov: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ (Mt 9,27) alebo „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Mk 10,47) prešla do tradície takzvanej Ježišovej modlitby: „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Či už Ježiš uzdravuje z choroby, alebo odpúšťa hriechy, na prosbu, ktorá ho vzýva s vierou, vždy odpovedá: „Choď v pokoji, tvoja viera ťa uzdravila.“
Svätý Augustín obdivuhodne zhŕňa tri rozmery Ježišovej modlitby: „Modlí sa za nás ako náš Kňaz, modlí sa v nás ako naša Hlava a my sa modlíme k nemu ako k svojmu Bohu. Poznávajme teda náš hlas v ňom a jeho hlas v nás.“