Ráno som sa bola prejsť na lúke. Práve vychádzalo Slnko a všade okolo mňa bolo úplné ticho. Nešumel vietor, nespievali vtáci. A ja som mala pocit, že celá lúka je v údive nad tým, že vychádza Slnko. Pripomenulo mi to Chestertonovu myšlienku: „Svet nezomrie na nedostatok divov, ale na nedostatok údivu.“ Myslím si, že sme prestali byť v údive nad okolitým svetom. A možno sme prestali byť v údive nad tým, čo vidíme okolo seba, pretože sme prestali byť v údive nad človekom. Nie len vo všeobecnosti nad zázrakom ľudského života, ale prestali sme sa udivovať aj sami nad sebou.

V mojom najobľúbenejšom žalme 139 žalmista hovorí: „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.“ Vnímam, že je okolo mňa veľmi veľa ľudí, ktorí by nikdy nepovedali, že sú zázračne utvorení a hodní obdivu. Ale sme! A nie len po telesnej stránke, že naše telo úžasne funguje. Ale Boh totižto do každého z nás vložil niečo zázračné a hodné obdivu, On nás zázračne utvoril. Dobre to dopĺňa aj ďalšia Chestertonova myšlienka:

„Děti neustále poskakují z nadbytku, ne z nedostatku života. A protože překypují vitalitou, protože jsou plny nespoutané energie, chtějí opakování beze změny. Stále se dožadují: „Udělej to ještě jednou!“ a dospělý to opakuje znovu a znovu, až je z toho polomrtvý. Neboť dospělí nejsou dost silní, aby se radovali z jednotvárnosti. Ale možná, že Bůh je dost silný, aby se radoval z jednotvárnosti. Možná, že říká každé ráno slunci: „Udělej to ještě jednou“, a každý večer měsíci: „Udělej to ještě jednou.“ Možná, že

 všechny sedmikrásky nejsou stejné z automatické nutnosti. Možná, že Bůh tvoří každou zvlášť a nikdy ho to neomrzí. Možná, že má věčnou dychtivost dětství; neboť my jsme zhřešili a zestárli a náš Otec je mladší než my.“ (Chesterton, G.K. (1992). Ortodoxie. str. 54-55)

Som presvedčená, že Boh to nehovorí len nad Slnkom a Mesiacom, ale nad každým naším úsmevom či nad každou maličkosťou. Teší sa, je v tichom údive a hovorí: „Urob to ešte raz!“ Chcem vás povzbudiť, aby ste sa vydali na cestu objavenia, akí zázrační ste. Praktický krok, ktorý môžete urobiť, je inšpirovať sa jednou rehoľnou sestrou. Tá mi raz povedala, že každé narodeniny si spíše presne toľko darov, ktoré do nej Boh vložil, koľko má rokov. A vie, že aj tak to nie je dosť.

Boli by sme my schopní ich spísať aspoň 20? Ja sa to stále učím. Je veľmi dôležité byť v údive sami nad sebou, aby sme mohli byť v údive nad ostatnými a skutočne ich milovať. Pretože keď nemilujeme seba, nemôžeme milovať blížneho ako seba samého a prestávame v ňom vidieť Boží zázrak.

Hela Gallusová