Nanebovstúpenie Pána (21.5.2020)

Mt 28, 16-20

Keby som sa spýtal, čo je pre vás v našej spoločnej viere najťažšie… možno by ste povedali, že sú to prikázania. Pretože kvôli nim nemôžeme robiť, čo sa nám zachce. A je to pravda: ak niekto chce byť Kristovým učeníkom, skutočne nemá robiť toto a naopak má robiť tamto. Nie vždy to je príjemné a niekedy je to naozaj ťažké. Možno niekto iný by na túto otázku (čo je na kresťanstve najťažšie) odpovedal, že je to to, že niekedy Božiu prítomnosť v našom živote nepociťujeme. Možno sme ju dokonca nikdy nepocítili. Ako Ho ale môžeme nasledovať a ako Ho máme milovať, ako nám prikazuje, ak Jeho lásku a prítomnosť jednoducho nezažívame?

S tým je spojený asi ten najväčší problém našej viery. Tým je, že nášho Boha nevidíme. Sme bytosti telesno-duševné. Milujeme veci / osoby, ktoré poznávame ako dobré. A naše poznávanie sa uskutočňuje prostredníctvom zmyslov. Je teda ťažké milovať niekoho, koho nevidíme, nemôžeme sa dotknúť… Paradoxom dnešného sviatku je, že presne toto dnes oslavujeme: Ježiš odchádza, jeho učeníci (teda aj my), zdá sa, že zostávajú sami. Už Ho neuvidia, nebudú sa Ho môcť viac dotknúť. Jedno privilegované obdobie sa končí, začína sa pre nich doba, ktorú žijeme my od nášho narodenia.

Možno ste sa niekedy stretli s niekým, kto povedal, že ak by bol Ježiš dnes na zemi telesne prítomný, veril by v Neho. Ale presne tak, ako je pre nás niekedy ťažké uveriť a uvedomiť si, že Ježiš je naozaj prítomný so svojím skutočným telom a ozajstnou krvou v chlebe a víne, keď ich Kristus slovami kňaza premení, tak muselo byť ťažké vidieť Boha v tom človeku z Nazareta, ktorý chodil po Galilei a Júdsku. A rovnako ako niektorí ľudia v tých časoch neverili aj keď videli Ježišove zázraky, tak aj my potrebujeme vieru, aby sme uverili znameniam, ktoré Ježiš robí rukami svojich kňazov.

Pozrime sa pozorne na evanjelium, ktoré sme práve počuli. S Ježišovým odchodom sú spojené dve veci:

  1. Kristus dal svojim učeníkom životnú misiu. Nenecháva ich teda nijako bezprizorne ponechaných len tak samých na seba. Ježiš im zveril úlohu, ktorú majú plniť až do svojej smrti: učiť a krstiť všetkých. Robiť to, čo je Kristovo vlastné poslanie, ktoré dostal od Otca. Teda učeníci sa majú zapojiť do Kristovej vlastnej misie, byť Jeho vyslancami. Prvá vec, ktorú by si mal Kristov učeník pamätať z dnešného sviatku je to, že každý má zverenú misiu, ktorú tu má splniť. Nie každý má krstiť a učiť, ale každý má od Pána poslanie, ktoré tu má plniť.
  2. Ježiš povedal, že bude stále so svojimi – až do skončenia sveta. Tu sa dostávame k nášmu problému zo začiatku tejto homílie: áno, je ťažké milovať Boha, ktorého nevidíme. No skrytý našim zmyslom, Ježiš ostáva s nami prostredníctvom našej viery. Od svojho Nanebovstúpenia je Pán pre nás prístupný iba v Duchu Svätom. Ale tento spôsob prebývania v našej duši si Ježiš zvolil, aby bol s nami skutočnejšie a hlbšie ako keď bol telesne na zemi. „Boh je nám bližšie ako my sami sebe,“ ako napísal sv. Augustín.

Takže nakoniec dnes predsa máme dobré dôvody na oslavu Ježišovho odchodu. A nasledujúcich 10 dní môžeme využiť na modlitbu, aby Kristus oživil dar Ducha Svätého v nás.

fr. Samuel