Streda po 5. veľkonočnej nedeli (13.5.2020)

Veľkou chybou v našom duchovnom živote by bolo, keby sme Krista považovali za nejakého nášho trénera. Čo tým myslím? Tréner trénuje svojich zverencov až kým ho jedného dňa jeho žiaci prerastú, postúpia do vyššej súťaže a dostanú kvalitnejšieho trénera. Aspoň ideálne by to tak nejako malo fungovať.

Mohli by sme si teda myslieť, že aj s Ježišom to funguje takto. Mám problém s nejakou mojou slabosťou či hriechom? Ako dobrý katolík sa obrátim s prosbou o pomoc na Krista. Ježiš mi dá milosť, robím postupné duchovné pokroky, až raz, jedného dňa, sa problém s týmto hriechom vytratí a ja môžem s radosťou povedať Kristovi: „Pán Boh zaplať, teraz to už zvládnem sám, môžeš si oddýchnuť.“

Veľká chyba! Lebo s Ježišom to takto nefunguje. On nie je nejaký tréner. Dnes nám v evanjeliu hovorí, akým spôsobom s nami pracuje: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ A dodáva: „Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne.“

Podstatou nášho duchovného života nie je „osamostatniť sa“ od Krista. Naopak, o čo v našej viere ide, je stále viac vrastať do Krista. Viac sa s Ním zjednocovať. To konkrétne znamená, podľa možností denne Ho prijímať vo svätom prijímaní, často sa spovedať a modliť sa.

A preto je tiež zbytočné priveľmi sa trápiť nejakým hriechom. Ak niečo zlé spáchame, okamžite to oľutujme a vyznaním vo sviatosti zmierenia sa to pre nás s tým hriechom končí. S Kristom sa to však nikdy neskončí. Pokorný a múdry Kristov učeník sa od Božského Učiteľa nechce osamostatniť nikdy.

fr. Samuel