„Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.“ (Mt 11, 25-26)

Dnes slávime sviatok veľkej svätej, dominikánskej terciárky, mystičky, učiteľky cirkvi a patrónky Európy, sv. Kataríny Sienskej. Celkom paradoxne sa dnešné evanjelium však zmieňuje o „maličkých.“ Prečo? Katarína je ukážkou využitia svojich malých darov naplno.

Vo svojom hlavnom diele Dialóg (2017) píše o hrivnách, ktoré človeku Pán zveril: „Pamäť, ktorú som mu dal, aby si pamätal moje dobrodenia, intelekt, ktorý dostal, aby videl a poznal pravdu a lásku, aby mohol milovať mňa, večnú Pravdu, ktorú svojím intelektom poznal.“ (s. 27)

Pamäť je vzácny dar, ktorý napomáha k vďačnosti. Stačí ju trošku rozhýbať. Zo spomienok na Božie dobrodenia vytryskuje chvála a veleba, ktoré mu patria. Táto vďačnosť je tiež liekom na negativizmus. Osobne je pre mňa veľmi jednoduché sústrediť sa na jednu nepodarenú vec, ako na ďalších desať skvelých. Upieranie pamäti na dobro vďačnosťou, ma privádza k pravdivejšiemu poznaniu reality. Samozrejme sa následne pripája väčšia chuť k aktivite, lebo vďačnosť ma povzbudzuje a dáva nádej.

Intelekt. Tu to začína zaváňať akademičnom. „Otvor oči svojho rozumu a upri ich na mňa,“ hovorí Boh Kataríne, „a uvidíš dôstojnosť a krásu mojich tvorov, ktorí sú obdarení rozumom“ (s. 20). Boh nehovorí o človeku ako o krásnom, lebo je obdarovaný zmyslami či inými talentmi. Vyzdvihuje rozum – v tom, sa na neho podobá. Jedným z pilierov dominikánskeho života je štúdium. To je dôležité a pomáha usmerniť entuziazmus a chuť konať, získané vďačnosťou, správnym smerom.

No načo by bolo toto všetko, ak by človek nemal lásku? Lásku, aby mohol milovať Boha. Ako? „Preto som vám dal blížneho ako prostriedok, aby ste pre neho mohli konať to, čo nemôžete vykonať pre mňa: milovať ho len z lásky, bez akýchkoľvek vedľajších úmyslov a bez očakávania vlastného prospechu“ (s. 120). Toto je asi najväčšia výzva týchto karanténnych čias. Milovať blížnych. Spomínať a ďakovať by sa nejako dalo. Aj zavrieť sa do izby a čítať je pomerne jednoduché. Toto všetko však smeruje k láske. Láske k tým, ktorých máme okolo, a s ktorými si možno po tých týždňoch aj začíname liezť na nervy.

Katarína dala Bohu k dispozícii všetky svoje dary. Pamäť v ustavičnej modlitbe a chvále, oči svojho intelektu mala upreté na Boha a s horlivou láskou sa obetovala za cirkev. Čo ja? Budem sa snažiť byť vďačnejší/vďačnejšia, nájsť si čas a nachvíľku sa zastaviť pri čítaní, no a budem sa snažiť rozlíšiť, čo tí druhí potrebujú, ako im môžem dnes prejaviť lásku.

Barbora Ondríková