Toto kázanie si môžete vypočuť tu .
Stojíme na začiatku nového kazateľského cyklu, v ktorom sa budeme viac zamýšľať nad tajomstvom Eucharistie, ktoré predstavuje úžasnú dynamickú skutočnosť.
Každý deň máme skúsenosť s gravitačnou silou, ktorá ťahá veci smerom nadol, bez ktorej by semeno nepadlo do zeme, nemalo by okolo seba potrebnú výživu ani vodu… Existuje aj ďalšia sila, ktorá ho ťahá nahor, k nebu. Od prvého okamihu má semeno tendenciu vyjsť zo zeme a hľadať svetlo, slnko. Takto klíči a dozrieva klas. K Božiemu zámeru, zapísanému v prirodzenosti vecí, patrí dynamika, teda životný pohyb. Ale napriek tomu by sa toto semeno bez starostlivosti a práce človeka nikdy nedostalo na náš stôl. Treba ho zožať, pomlieť, rozdeliť… Objavujeme teda aj horizontálny dynamizmus, ktorého si nie sme vždy vedomí, ale ktorý je napriek tomu skutočný a potrebný na to, aby sa z pšeničného zrna stal chlieb a aby sme ho mohli jesť.
Čosi podobné hovorí prorok Izaiáš (55, 10-11) v súvislosti s Božím slovom:
„Lebo ako spŕchne z neba dážď a sneh a nevráti sa ta, ale opojí zem, zúrodní ju, dá jej klíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo: tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal.“
Táto mimoriadna činnosť Slova je prítomná aj v eucharistickom tajomstve. Slávenie eucharistického tajomstva predstavuje úžasnú dynamiku, ktorá vťahuje Cirkev a dejiny do pohybu, ktorý sa začína Ježišovým odovzdaním seba samého a následne jeho smrťou. Smrť, ktorá na jednej strane akoby ukončila jeho pozemský život, je na druhej strane prekonaná zmŕtvychvstaním, ktoré otvára a umožňuje nahliadnuť do dňa, keď budeme konečne pri stole s Bohom.
Ako sa nechať vtiahnuť Eucharistiou do tohto pohybu? Alebo inými slovami: Ako sa nechať formovať Eucharistiou? Kardinál Carlo Maria Martini v jednej zo svojich úvah hovorí o štyroch postojoch, ktoré sú obzvlášť potrebné, aby sme mohli byť formovaní Eucharistiou.
Prvý postoj je postoj človeka, ktorý sa nechá „prebodnúť“. Odvolávajúc sa na slová Simeona, ktoré adresoval Márii: „a tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 35) môžeme povedať, že musíme nechať pôsobiť Eucharistiu, dať jej priestor – čo je veľmi dôležité.
Nechať sa formovať znamená zaujať postoj toho, kto prijíma a počúva. Nemôžeme predpokladať, že vieme všetko o Eucharistii. Eucharistia nás presahuje. Ona je darom, ktorý nám Boh neustále dáva a je to On, ktorý nás neustále vyzýva k stíšeniu sa a načúvaniu eucharistickému tajomstvu.
Druhý postoj, o ktorom hovorí kardinál Martini, sa týka celého spoločenstva a každého jeho člena. Ide o výzvu vydať sa na cestu s Cirkvou. Eucharistia je dynamickou silou, ktorú nepochopíme v určitom okamihu len čítaním kníh a kontempláciou pred svätostánkom. Musíme sa spojiť so živým telom Cirkvi. Kto nekráča s miestnou cirkvou, nenechá sa ňou pozvať, nebude schopný pochopiť plnú silu Eucharistie. Eucharistia nie je súkromným vlastníctvom, ktoré by sme mali skúmať – je to cesta, na ktorú sa musíme vydať spolu s ostatnými.
Tretí postoj pre pochopenie Eucharistie spočíva vo vytvorení priestoru na počúvanie a rozjímanie o Slove.
Kardinál Martini zdôrazňuje, že liturgia slova sa musí rozšíriť do oblasti osobného a komunitného života, inak Eucharistia nebude mať svoju moc. V podstate si môžeme položiť otázku: Prečo svätá omša, ktorá má nekonečnú hodnotu, nemení svet? Pretože musí rozvinúť všetky svoje možnosti v kontexte celého života – a to sa deje predovšetkým prehĺbením liturgie slova.
Eucharistia je sprítomnením Veľkonočného tajomstva. Veľkú noc však pochopíme len v kontexte celých dejín spásy. Teda ten, kto nepozná dejiny spásy, nepochopí tajomstvo Veľkej noci, nepochopí Eucharistiu a svätá omša mu nič nehovorí. Vyžaduje si to dlhší čas, aby sme pochopili, že Eucharistia nás spája s cestou, ktorou sa Cirkev uberala počas stáročí. Chápanie Eucharistie v kontexte Ježišovho života, jeho rozhodnutí, blahoslavenstiev, zázrakov milosrdenstva, jeho schopnosti dávať sa, je dlhá cesta, ale niet inej. Aby sme pochopili Eucharistiu, musíme pochopiť celého Ježiša, celé evanjelium, musíme pochopiť Máriu, Jána Krstiteľa, Pavla, Jeremiáša, Dávida, Mojžiša, Boží ľud: pretože všetky skúsenosti sú zapísané pre nás.
Štvrtý postoj je praktický, ide o predĺženie eucharistickej adorácie. Eucharistická adorácia sa zrodila v západnej Cirkvi z vnútornej potreby predĺžiť slávenie eucharistického tajomstva. Nie je samostatnou pobožnosťou. Je úzko prepojená so slávením Eucharistie. Nejde o hocijakú tichú modlitbu pred svätostánkom. Musí vychádzať z Ježišovho eucharistického postoja, z jeho obetovania sa za nás. On je ten, ktorý svedčí o Otcovi až po smrť, je dokonalým ctiteľom Otca, ničí modly, je prameňom dokonalého spoločenstva ľudí medzi sebou navzájom a s Otcom. On v nás musí živiť neustále hľadanie dialógu a schopnosť obetovať svoj život.
Nakoniec kardinál Martini pridáva posledný postoj: Aby sme umožnili Eucharistii zjaviť svoju moc, je potrebné prijať pro-existenčné eucharistické zmýšľanie, teda uvedomenie si, že neexistujeme len pre seba, ale pre druhých. Spoločenstvo ako Cirkev sa tak stotožňuje s Kristovým veľkonočným postojom a osvojuje si jeho spôsob bytia, konania a dávania. Z toho vyplýva starostlivosť o chudobných, o ľudí na okraji spoločnosti, misionárske povedomie a prednostný záujem o tých najmenších.
Ak sa chceme nechať formovať Eucharistiou, mali by sme si osvojiť tieto postoje, aby sme sa v konečnom dôsledku stávali viac eucharistickými.
sr. Justína Ivana Kostúrová OP