Ján Amos Komenský vo svojom diele Veľká Didaktika píše, že pri ceste k poznaniu treba postupovať od základov, od jednoduchého k zložitému. Podobný princíp môžeme pozorovať aj v procese Božieho zjavenia. V prvej fáze zjavenia dal Boh ľuďom súhrn noriem správania, ktoré poznáme ako desatoro Božích prikázaní. Tieto prikázania: „…kladú základy povolania človeka stvoreného na Boží obraz. Zakazujú, čo sa protiví láske k Bohu a k blížnemu, a predpisujú, čo je pre ňu podstatné.” (KKC 1962). V nasledujúcom paragrafe KKC sa píše, že aj keď je Starý zákon svätý, duchovný a dobrý, ešte stále je nedokonalý, pretože nám slúži ako nejaká norma, ktorá nám ukazuje, čo treba robiť, ale nedáva nám silu, milosť Ducha Svätého na jeho plnenie. (KKC 1963)

Na tomto mieste mi napadá spomienka na detské časy v škôlke. Neviem, či je to výnimka alebo pravidlo, ale v našej škôlkarskej triede sme sa ako chlapci s dievčatami veľmi nekamarátili. Dievčatá boli iné, mali iné záujmy ako my, jednoducho nás vtedy nepriťahovali. Vedeli sme, ako sa k ním správať, ale nevedeli sme prečo. Chýbala tomu šťava. Toto naše gentlemanské správanie voči dievčatám muselo neraz byť vynútené trestom. V puberte a ešte viac po nej sa však tieto veci zmenili a vo všeobecnosti je bežné, že mužov ženy priťahujú. Deje sa tak preto, pretože sme k tomu povolaní, je to jedna z dôležitých vecí pre ktoré sme boli stvorení. Tu už šťava nechýba, predstavuje ju láska.

Po tejto odbočke už môžeme prejsť k nadstavbe Starého zákona a teda k Novému zákonu, ktorý nám Boh zjavil skrze svojho Syna. Je dôležité podotknúť, že Ježiš prostredníctvom Nového zákona neruší ani čiarku zo Starého zákona. Veď ako sám hovorí: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.“ (Mt 5,17). Čo Ježiš robí je to, že upriamuje pozornosť na ľudské srdce, na jeho vzťah s Bohom a ľuďmi, pobáda nás, aby sme nekonali dobro zo strachu pred trestom, ale z lásky, ktorú vlieva Duch Svätý. Ježiš nám zjavuje Boha ako milosrdného Otca, ktorý s nami bezpodmienečne počíta. Prináša nový a zároveň najvyšší zákon, a to zákon lásky, ktorý je nad všetkým.

Chcel by som nás kresťanov Nového zákona povzbudiť, aby sme rešpektovali všetky zákony a normy, ktoré nám Cirkev predkladá, ale aby vždy nad každým naším skutkom bola láska. Nech je láska posledným a hlavným kritériom pri našom rozhodovaní a konaní.

Marek Žemla

Čo k téme hovorí Katechizmus?

1964 Starý (zjavený) zákon je prípravou na evanjelium. „Zákon bol pre nich výchovou i predpoveďou budúcich skutočností.“ Predpovedá a ohlasuje dielo oslobodenia od hriechu, ktoré sa uskutoční v Kristovi, a poskytuje spisom Nového zákona obrazy, „typy“ a symboly na vyjadrenie života podľa Ducha. Zákon je napokon doplnený učením poučných (sapienciálnych) kníh a prorokov, ktorí ho zameriavajú na novú zmluvu a na nebeské kráľovstvo.

„V období Starého zákona boli… niektorí ľudia, ktorí mali lásku a milosť Ducha Svätého a očakávali najmä duchovné a večné prisľúbenia. Podľa toho už patrili k Novému zákonu. Podobne aj v období Nového zákona sú niektorí telesní ľudia, ktorí ešte nedosiahli dokonalosť nového zákona. Týchto bolo treba i v Novom zákone priviesť k čnostným skutkom strachom pred trestami a niektorými časnými prisľúbeniami. Starý (zjavený) zákon dával síce prikázania lásky, ale nedával Ducha Svätého, skrze ktorého ,Božia láska je rozliata v našich srdciach‘ (Rim 5,5).“

1972 Nový, evanjeliový zákon sa volá zákon lásky, lebo pobáda konať skôr z lásky, ktorú vlieva Duch Svätý, ako zo strachu; volá sa aj zákon milosti, lebo prostredníctvom viery a sviatostí udeľuje silu milosti, aby sme mohli konať; volá sa aj zákon slobody, lebo nás oslobodzuje od zachovávania rituálnych a právnych predpisov starého zákona, pobáda nás konať dobrovoľne z podnetu lásky a napokon nám umožňuje prejsť z postavenia sluhu, ktorý „nevie, čo robí jeho pán“, do postavenia Kristovho priateľa, lebo on nám „oznámil všetko, čo… počul od svojho Otca“ (Jn 15,15), alebo aj do postavenia syna dediča.