Pán si Ťa obľúbil – svadba v Káne Galilejskej – Jeden a ten istý Duch

Izaiáš prirovnáva zasľúbenú Krajinu izraelského národa k Neveste, ktorá dostane manžela – Boha, svojho snúbenca: „Ako si vezme mladík pannu, tak si ťa vezme tvoj staviteľ, a ako sa teší ženích neveste, tešiť sa bude tvoj Boh.“ (Iz 62,5).

 

 

Prirodzený poriadok sobášneho vzťahu muža a ženy najvhodnejším spôsobom približuje nadprirodzený poriadok lásky medzi Bohom a človekom. Boh je Stvoriteľom muža a ženy, ale v Kristovi sa završuje mystické spojenie ľudskej duše so Spasiteľom, keď sa ľudská duša krstom rodí pre večný život a stáva sa „snúbenicou“ pre svojho božského Ženícha. (Mk 2, 19).

Prítomnosť Ježiša na svadbe v Káne Galilejskej nepriamo potvrdzuje prirodzenosť láskyplného manželského súhlasu, ktorý u veriacich v Krista dostáva sviatostný charakter. Odohráva sa v Kristovej cirkvi nielen pred Bohom, ale v Bohu, keďže pramení priamo zo stvoriteľského zámeru Boha.

Pre vyjadrenie vnútorného bohatstva života s Kristom a v Cirkvi nemáme krajší obraz, než je obraz jednoty manželskej lásky muža a ženy a na nej založenej rodiny. Len ten, kto má rodinného ducha – Ducha Syna Božieho a Matky Božej, chápe, čo znamená milovať Cirkev, v nej žiť, byť jej verný a kráčať k svätosti. Ona rodí pre nadprirodzený život tých, ktorí dostali Ducha adoptívneho synovstva. Jednota Krista a Cirkvi, hlavy a údov tela, je neoddeliteľná. Apoštol Pavol predstavuje Cirkev a každého veriaceho, úd jej tela, ako nevestu „zasnúbenú“ Kristovi, aby s ním bola jeden Duch (2 Kor 11, 2). Je nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka, ktorú Kristus miloval a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil, spojil ju so sebou večnou zmluvou a neprestáva sa o ňu starať ako o vlastné telo.

Pripomeňme si, že zázrak premenenia vody na víno v Káne Galilejskej nebol systémovo „naplánovaný“. Okrem toho, „iniciátorom“ zázraku nebol Ježiš, ale Ježišova matka, ktorá len akoby lakonicky skonštatovala: „Nemajú vína“. Motívom zázraku bola praktická láska: tu a teraz pre dobro ženícha a svadobčanov. Všimnime si nielen účinnosť príhovoru Panny Márie, ale jej materinskú pozornosť rozšírenú časom na všetky jej deti zrodené pod Ježišovým krížom. Každý kresťan ju zaslúžene môže volať Matkou ľudského pokolenia.

Od tejto zázračnej udalosti nám bude Ježiš postupne odhaľovať a podávať všetky pravdy a dobrá: prirodzené aj nadprirodzené, kým sa on sám nestane Dušou našej duše. Vyvrcholia darom zoslania Ducha Svätého na Turíce. Z plnosti Bohom vliatych darov čerpá každý kresťan, aby ich svojím životom aktualizoval: „Toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce. Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus. Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom“ (1 Kor 12, 11-13).

S vďakou prijímame skutočnosť, že napriek dedičnému hriechu prvých rodičov, prirodzene ostala pohlavná rozdielnosť muža a ženy prítomná v ľudskom rode. Nielen to, ich manželským zväzkom znovu vstupuje do sveta Božie požehnanie a dary pre všetkých, čo o to požiadajú a sa preň otvoria.

fr. Peter Peter Fotta, OP