Z ľudských úst neraz zaznie konštatovanie: „To si nezaslúžil, veď neurobil nič zlé…“, alebo menej prajný variant: „Dobre mu tak, nezaslúžil si nič iné.“ Človek ako samozvaný sudca vie vždy posúdiť mieru, podľa ktorej má byť namerané tomu druhému. O čosi menej „objektívne“ už odmeňujeme a trestáme podľa zásluh svoje činy. Koľkokrát sa ponosujeme pred Pánom, že nie sme takí zlí a nezaslúžili sme si také zaobchádzanie. Možno niekedy ešte hrdo pridáme zoznam všetkého dobrého, čo konáme, čím sa vlastne približujeme farizejovi z podobenstva, v ktorom spolu s mýtnikom prednášali Bohu úplne odlišnú modlitbu. Môžeme sa však pred Božou tvárou spoliehať na nejaké vlastné zásluhy?

Katechizmus rýchlo „schladí“ pozorného veriaceho v článku 2007 – nemáme pred Bohom nijakú zásluhu a medzi Ním a nami je nesmierna nerovnosť, lebo všetko máme od nášho Stvoriteľa. On nás stvoril. On nás vykúpil. On sa o nás stará. On je prostredníctvom milosti pôvodcom každého dobrého skutku, ktorý vykonáme z vnuknutia Ducha Svätého. A my si tými dobrými skutkami tak veľmi chceme zaslúžiť požehnanie, úspech, niekedy i spásu. Cez svojpomocne vydobyté zásluhy však cesta nevedie.

Zásluhu môžeme získať iba vtedy, keď sa slobodne rozhodneme pre Ježiša. Vtedy nás Otec spojí so zásluhou Božieho syna a cez Ježiša sa stávame hodnými večného života. Túto milosť si nikto z nás nezaslúžil, no dostávame ju ako dar. Tak sa potvrdzujú slová svätého Pavla – čo máme, čo sme nedostali? (1 Kor 4,7) Keď sa v svetle tejto myšlienky staviame k našim zásluhám, pochopíme, že sme nástrojom Božej milosti, ktorá nám veľkoryso umožnila získať zásluhy pre ďalšie milosti. Pred Bohom tak skutočne zásluhy môžeme mať, treba však pamätať na to, že sú vždy dielom prvotnej milosti, ktorú sme si nezaslúžili.

Mnohí svätí veľmi hlboko precítili a spoznali, že bez Boha sú ničím. Tým vlastne odmietli svoje zásluhy a vyznali, že každá zásluha k nám prichádza iba skrze Ježiša. Don Dolindo Ruotolo sám seba označoval ako povero nulla – biedne nič. Svätá Faustína zase spoznala, že sama od seba je priepasťou úbohosti, ktorá môže byť naplnená iba nekonečným Božím milosrdenstvom, ktoré sme si žiadnym spôsobom nezaslúžili. Odovzdajme teda Pánovi všetky zásluhy, ktoré majú hodnotu možno iba v niektorých pároch ľudských očí, a s dôverou sa spoľahnime na zásluhy, o ktoré sa s nami Ježiš vo svojej nekonečnej láske delí. Veď bez Neho nemôžeme nič urobiť (Jn 15,5).

Lucia Krchňavá

Čo k tejto téme hovorí Katechizmus?

2009 Adoptovanie za synov nám dáva účasť na Božej prirodzenosti, a preto nám môže na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti udeliť skutočnú zásluhu. Je to právo vyplývajúce z milosti, plné právo lásky, ktorá nás robí Kristovými „spoludedičmi“ a hodnými „dosiahnuť večný život“. Zásluhy za naše dobré skutky sú darmi Božej dobroty. „Najprv nám bola udeľovaná milosť, teraz sa nám vracia dlh… Tvoje zásluhy sú jeho dary.“