🗣 Toto kázanie si môžete vypočuť tu 🗣.
Keď som bola mladé dievča, mala som veľmi rada čas letných dovoleniek, keď prichádzali sestry domov k príbuzným: „Už prišli naše sestričky!“ Tak sme ich všetci u nás na dedine volali… Všetci sme sa veľmi tešili a hlavne my deti, lebo nám vždy priniesli pár cukríkov a sväté obrázky, ktoré sme si potom v kostole vymieňali… Čo je však pre mňa nezabudnuteľné a doteraz to vidím, je, ako išli na sv. prijímanie. Bol ich dlhý rad a boli to všetko mladé dievčatá, jedna krajšia ako druhá; krásne sukne, blúzky a vlasy zapletené vo vrkočoch, niektoré prepnuté v drdole do koženej spony s drevenou ihlicou. V tom čase nemohli chodiť v habite, všetky tie vonkajšie znaky boli prežívané v tichu, ale my všetci sme vedeli, že sú to rehoľné sestry… zasvätené ženy. Bolo to z nich cítiť, ich KRÁSA bola iná… vyžarovalo z nich niečo dôstojné a dobré. Pamätám si, ako ma toto všetko od maličkého dievčatka priťahovalo… vždy som ich pozorovala so zatajeným dychom. Od malička som po takom štýle života tajne túžila aj ja, ale zároveň sa mi vtedy zdalo, že je to akýsi nedosiahnuteľný SEN. Dnes už viem, že všetko má svoj ČAS, a tak prišiel aj ten môj…
Svätého Otca Františka sa pýtali, aké predstavy mu napadnú, keď sa spomenie zasvätený život. Ako ho poznal, ktorý sám žil a ako ho vidí dnes? „Mám na mysli tých kňazov, tie rehoľné sestry a tých bratov laikov, ktorí aktívne pracujú a angažujú sa na nejakej periférii alebo v centre mesta. Tie zasvätené osoby, ktoré nemajú nároky, nerobia okolo seba hluk, ale pracujú bez toho, aby sa robili dôležitými: tie, ktoré sa venujú teológii zasväteného života tým, že ňou žijú, že zasvätený život žijú v modlitbe. Tieto osoby majú akýsi druh základnej pokory: sú pracovníkmi a veľmi vážne berú svoj život zasvätenia: či už vyučovaním, vo farnostiach, nemocniciach, misiách, alebo keď na ktoromkoľvek mieste pôsobia v prospech blížneho. Sú to skutočne osoby, ktoré sa nezištne obetujú a svoj život doslova rozdávajú. Dávajú všetko plným priehrštím.“
Čo oslovuje na ceste zasväteného života mňa, čo mi je vzpruhou a povzbudením? Medzi myšlienkami, ktoré si často opakujem, rezonuje aj táto veta Tomáša Halíka: „Co je bez chvění, není pevné… Láska je zranitelná pro svou bytostnou odkrytost. Milovat je nebezpečné, neboť člověk na sebe bere rizika zraňujícího zklamání. Láska jako víra předpokládá odvahu k důvěře. Obrazem této povahy lásky i víry je evanjeliový obraz apoštola Petra, který jde ke Kristu po hladině moře. Pokud má oči upřené na Krista a zapomíná na sebe, děje se ZÁZRAK. Pokud ztratí z očí milovanou bytost, dívá se na sebe a pod sebe, ztěžkne strachem a začíná se topit. Láska je přeložením těžiště našeho života mimo sebe. Stehujeme-li pozornost opět do kruhu své sebestřednosti, ztrácíme onen Archimedův bod – všechna síla, kterou nám dala láska a víra, je pryč, náš svět se začíná bortit.“ (T. Halík: Co je bez chvění, není pevné) Za tieto povzbudivé slová ĎAKUJEM a snažím sa ich s Božou pomocou žiť.
sr. M. Blažeja Furjeľová, OP
Čo nám k tomu hovorí Katechizmus?
916 Stav zasväteného života sa teda javí ako jeden zo spôsobov „hlbšieho“ zasvätenia, ktorý má svoje korene v krste a úplne zasväcuje Bohu. Veriaci v Krista si v zasvätenom živote pod vplyvom Ducha Svätého zaumieňujú zbližša nasledovať Krista, darovať sa nadovšetko milovanému Bohu a v úsilí o dosiahnutie dokonalej lásky v službe Božiemu kráľovstvu byť v Cirkvi znamením a predzvesťou slávy budúceho sveta.
