„Vojdi do radosti svojho Pána“, to sú známe slová z podobenstva o talentoch, ktoré Pán adresoval dobrému a vernému sluhovi (Mt 25, 14-30). Svätý Augustín si lámal hlavu nad tým, prečo má verný sluha vojsť do Pánovej radosti a nie radosť do sluhu. Veď tak to zažívame tu na zemi: radosť vchádza do nás, radosť napĺňa naše vnútro. Augustín si napokon uvedomil, že radosť, ktorú Pán ponúka človeku vo večnosti a ktorej čriepky môžeme zažívať už tu na zemi, človeka, jeho kapacitu prijímať, jednoducho presahuje. Božia radosť sa do človeka nezmestí, preto človek ako konečná bytosť vchádza do nekonečnej radosti. Človek v Radosti. Človek v Bohu. Nebo.

Končí sa ďalší z kazateľských cyklov, v ktorom mladí pútnici uvažovali nad tým, čo to znamená žiť „život v Kristovi“. Je to život, ktorý presahuje spoliehanie sa na naše ľudské schopnosti, v ktorom sa prelína ľudská sloboda s Božou milosťou. Je to život, ktorý presahuje ľudský úsudok, v ktorom sa stretáva hlas nášho svedomia s učiteľským hlasom Cirkvi. Je to život, ktorý presahuje sféru jednotlivca, v ktorom sa túžba po dobre jednotlivca prelína s túžbou po spoločnom dobre.

Naozaj, Ježiš Kristus chce svojou láskou vyplniť celý náš život, každý kúsok našich schopností či našich činností, každú škáru nášho hriechom rozbitého srdca, každú sféru ľudského života. Ježiš nechce len časť našej osobnosti, nechce mať len čiastočný podiel v našom srdci. On chce všetko. A prečo? Aby nás o niečo ochudobnil? Určite nie. Práve naopak. Aby nás obohatil, aby nám dal všetko, čo má on sám – Boží život. Toto je život v Kristovi.

Život v Kristovi tu na zemi, človek v Radosti tam v nebi. Súvetie, ktorého prvú časť práve píšeme. Píšme ju najlepšie ako vieme, pretože Ježiš ju píše spolu s nami. To je život v Kristovi…

fr. Alan Ján Dely OP