Zdislavka sestra Lenka Bernadetta Nezbedová (62): Ľudia k nám majú dôveru, keď im dokážeme byť blízko

Od roku 1997 patrí do sekulárneho inštitútu Dílo blažené Zdislavy. Svoje zasvätenie žije, rovnako ako jej sestry, vo svete. Skoro 40 rokov učí na ZUŠ v Šumperku hru na husle a hudobnú náuku. Učí náboženstvo na 4 školách, vedie chrámový zbor, v 2 farnostiach hrá na varhany. Modlí sa, pomáha, má rada záhradku, čítanie, psíka. A najmä, ako hovorí, žije! O českých zdislavkách, zasvätenom živote vo svete a svojej osobnej ceste k povolaniu nám porozpráva sestra Bernadetta Nezbedová. 

 

Povedzte nám na úvod niečo o sv. Zdislave. 

Svätá Zdislava sa narodila okolo roku 1220 na hrade Křižanove. Jej otec Přibyslav bol brnenským hradným grófom, matka Sybila bola dvornou dámou kráľovnej Kunhuty. Obaja rodičia boli vzornými rodičmi a venovali svojim deťom dobrú kresťanskú výchovu. Asi pätnásťročná Zdislava uzatvára manželstvo s českým veľmožom Havlom z Lemberka a presídli sa do severných Čiech. Zdislava tam vstupuje do dominikánského združenia Militia Christi, ktorý bol základom neskoršieho Tretieho rádu sv. Dominika. Na zámku Lemberk v Jablonném v Podještědí žije Zdislava svoj kresťanský život ako manželka a matka štyroch detí. Bola známa rozsiahlou charitatívnou a sociálnou činnosťou. Žila hlbokým duchovným životom uprostred sveta. Zomrela v roku 1252. Už počas života bola obdarená milosťou konať zázračné uzdravenia, čo sa pri jej hrobe deje dodnes. Za blahoslavenú bola vyhlásená pápežom Piom X. v roku 1907, za svätú Jánom Pavlom II. v roku 1995.

Kedy bol založený sekulárny inštitút Dílo blažené Zdislavy?

Sekulárny inštitút Dílo blažené Zdislavy bol ako jediný český sekulárny inštitút založený 15.1.1946 a podľa pravidiel Apoštolskej konštitúcie Provida Mater Ecclesiae zo dňa 2.2.1947 potvrdený a schválený litoměřickým biskupom ThDr. Štěpánom Trochtom.

Kto inštitút založil a s akým zámerom?

Zakladateľ ThDr. Jan Bernardin Skácel, dominikán, premeditoval po skončení II. svetovej vojny mnoho hodín pri hrobe svätice Zdislavy a modlil sa, ako by mohol pomôcť Cirkvi v pohraničí, ktorá veľmi trpela povojnovým osudom nemeckého obyvateľstva. Zakladateľ vedený Duchom Svätým sa rozhodol, že opustí svoju akademickú dráhu spirituála kňazského seminára. Založil spoločenstvo sestier, ktoré budú žiť na farách, viesť farskú agendu, učiť náboženstvo, starať sa o kostol a o chorých a chudobných. To všetko bez vonkajšieho znamenia – habitu. Božím riadením sa v Třebíčí v čase svojej choroby stretol so spoluzakladateľkou MUDr. Máriou Veselou. Spoločne požiadali vtedajšieho pražského biskupa Josefa Berana o prázdnu faru v Holýšove pri Hradci u Stoda. Tam okolo seba zhromaždili mladé ženy a dievčatá, pre ktoré uproriadali katecheticko-pastoračný kurz. Kurzom prešlo v Holýšove, neskôr v Hradci u Stoda v Litoměříciach asi 300 dievčat. Niektoré z nich započuli povolanie k zasvätenému životu. Tak sa zrodil sekulárny inštitút. Názov Dílo blažené Zdislavy (nie svätej) zvolili zakladatelia preto, že pevne verili, že Pani Zdislava bude raz svätorečná, aby sa teda názov spoločenstva nemusel meniť. Sestry mohli verejne pôsobiť len 4 roky, potom prešli do ilegality. V roku 1990, keď boli oficiálne potvrdené stanovy a inštitút oficiálne v Litoměřiciach znovu uznaný, mal 35 sestier.

Zdislavky sú iba v Česku alebo aj v iných krajinách?

Sme iba v Českej republike.

 

SESTRY BEZ HABITU A SPOLOČNÉHO DOMU 

Kto môže vstúpiť k zdislávkam? 

Sestra, ktorá chce vstúpiť do inštitútu, musí byť plnoletá (18 rokov), slobodná a bez záväzkov, schopná samostatne sa uživiť, vykonávať civilné zamestnanie ako podstatnú časť spirituality nášho spoločenstva, byť duševne zdravá. Inštitút prijíma k zasvätenému životu i vdovy. Vekovo nie je vstup nijako obmedzený, iba dolnou hranicou. Inštitút má tiež spoločenstvo spolupracovníkov – žien i mužov, chorých, duševne chorých a osamelých, ktorí majú podiel na duchovných dobrách nášho spoločenstva, tvoríme im duchovné i ľudské zázemie.

Ako žena vstúpi do inštitútu?

Stretne sa s predstavenou a dochádza na naše mesačné duchovné obnovy, aby rozlíšila svoje povolanie, či je pre ňu zasvätený život vo svete vhodný.

Čo ju čaká po vstupe?

Kandidatúra trvá dva roky, môže byť prípadne predĺžená. Sestra zostáva vo svojom domácom prostredí a pravidelne sa zúčastňuje mesačných duchovných obnov. Spoznáva život v spoločenstve, rozjíma nad obsahom sľubu chudoby, čistoty a poslušnosti. Potom nasledujú prvé sľuby, sestra si vyberá rehoľné meno. Habit nenosíme, chodíme v civilnom oblečení. Sľuby sa skladajú trikrát na 1 rok, potom sľuby na obdobie 3 rokov, potom sľuby večné. Celá formácia teda trvá najmenej 9 rokov.

Sestra ostáva žiť vo svojom prostredí. V čom je jej život iný ako život bežnej ženy?

Sme rehoľa ako každá iná. Sestry žijú podľa stanov, denne sa modlia breviár, sú na svätej omši, adorujú, spovedajú sa, evanjelizujú vo svojom okolí. Slúžia Cirkvi, pomáhajú biskupom a kňazom a pastorácii, učia náboženstvo. Pracujú v civilnom zamestnaní, ohlasujú evanjelium, príkladom i slovom o Božej láske.

Vedia ľudia, že majú vedľa seba zasvätenú osobu alebo to nemajú ako poznať? Môžete o tom hovoriť?

Sestry môžu o svojom zasvätení verejne hovoriť. Pán arcibiskup Graubner si prial, aby ľudia vedeli, komu patríme. Stretávame sa tak s ľuďmi a ich problémami veľmi blízko (osamelé matky, chudobní, dlžníci, alkoholici, chorí, rozvedení…) Ľudia k nám majú dôveru, keď im dokážeme byť blízko. Často sa na nás obracajú s prosbou o modlitbu, finančnú pomoc alebo ľudskú podporu. Ich starosti potom prinášame pred svätostánok, do Božieho Srdca.

Ako sestry žijú sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti?

Sľub čistoty je jasný, ako u všetkých rehoľných sestier.

Sľub poslušnosti je prispôsobený nášmu spôsobu života. Nie je to poslušnosť ako v kláštore, ale sestra je povinná poslúchať svoju predstavenú. Tá rozhoduje o tom, kde sestra bude slúžiť Cirkvi a v civilnom zamestnaní. Vždy je to však na základe dohody, dialógu, s láskou, ako v rodine. Hľadáme spoločne Božiu vôľu, objavujeme skryté možnosti a talenty. Sestru oslobodzuje tento sľub v tom, že plní Božiu vôľu, keď koná v súlade s vôľou predstavenej. Tá je za svoje rozhodnutia Bohu zodpovedná.

Sľub chudoby je tiež prispôsobený životu vo svete. V kláštore sestra peniaze odovzdáva a nemusí sa potom starať. Naše sestry disponujú svojimi peniazmi, ktoré si zarobia. Majú svoje byty alebo domy. Sú však povinné podporovať chudobných vo svojom okolí alebo odvádzať desiatok spoločenstvu, ktorým potom podporujeme rôzne cirkevné alebo charitatívne akcie. Máme k dispozícii tiež spoločné peniaze od KVŘP (Konference vyšších řeholních představených ženských řeholí v České republice, pozn. red.), ktoré používame na činnosť (duchovné obnovy, sľuby, podpora sestier v domovoch dôchodcov, chudobní…)

RADOSTNE VNÁŠAŤ KRISTA DO SVETA 

Sekulární institut Dílo bl. Zdislavy patrí k dominikánskej rodine. Čo to pre Vás znamená? 

Máme skvelé zázemie u našich bratov v kláštoroch v Plzni, Prahe a Olomouci, nakoľko nevlastníme žiadny spoločný dom. Máme skvelého spirituála otca Antonína Krasuckého.

Máme veľmi priateľské vzťahy so všetkými členmi dominikánskej rodiny, s mnohými nás spájajú úprimné priateľské vzťahy.

Majú sestry Díla bl. Zdislavy nejaké poslanie, ktorému sa venujú?

Máme vnášať Krista radostne do sveta, máme pomáhať kňazom a biskupom, žiť starosťami a problémami dnešnej doby. Spoločný apoštolát nemáme. Ale je veľmi rôznorodý: jedna sestra pracuje na biskupstve v Českých Budějoviciach, ja učím na ZUŠ v Šumperku, učím náboženstvo, ďalšia sestra je v Alzheimer centre v Zlíne, iná sa stará o starú matku a podníká…

V čom sa tento sekulárny inštitút odlišuje od iných sekulárnych inštitútov?

Je to jediný sekulárny inštitút, ktorý vznikol na českom území, je diecezného práva – nemáme väzby na zahraničné sekulárne inštitúty.

Na Slovensku máme zasvätené panny, ktoré tiež žijú vo svete. Je to v niečom podobné?

Zasvätené panny nežijú nutne v spoločenstve. Spoločenstvo je pre nás dôležitým rozmerom duchovného zmýšľania i života. Podliehajú priamo biskupovi, nie predstavenej…

Koľko členiek ste mali od svojho založenia?

Presne to neviem, ale v roku 1990 mal inštitút 35 členiek, dve vetvy v Čechách a na Morave, obdivuhodný zázrak a zásluha našej zakladateľky. Inštitút prešiel veľkou krízou v 90. rokoch – niektoré sestry odišli zo zdravotných dôvodov po dvadsiatich rokoch po večných sľuboch. Vtedajšia sestra predstavená odišla k zasväteným pannám s tým, že Inštitút stratil svoju charizmu a zanikne. Staré sestry už odišli na večnosť. Dosiaľ žije jediná sestra zo zakladateľskej generácie, Mária Františka Miksová, pochádzajúca zo Slovenska! Ale Boží zámer bol iný, než si sestra predstavovala. Zásluhou modlitieb a obetavej starostlivosti p. Antonína Krasuckého i iných bratov dominikánov sa podarilo inštitút obnoviť. To je malý zázrak a dôkaz toho, že nás Pán Ježiš potrebuje… Teraz je nás 15 sestier.

Teraz je vo všeobecnosti kríza povolaní. Dotklo sa to aj Inštitútu bl. Zdislavy?

Pán Ježiš povoláva do nášho spoločenstva nové sestry. Každý rok je jedna alebo dve kandidátky… i to je zázrak.

Členky sa medzi sebou poznajú a stretávajú sa?

Sestry sa stretávajú na mesačných obnovách, cez prázdniny trávime spoločne týždeň duchovnej obnovy, jazdíme na púte, voláme si, pomáhame si, radíme si, poznáme sa, máme sa naozaj rady…

 

NIE NÁHRADNÉ RIEŠENIE, ALE AUTENTICKÉ POVOLANIE

Aká bola Vaša cesta k tomuto povolaniu?

Od 16 rokov som cítila povolanie k zasvätenému životu. Duchovný vodca mi však radil, aby som sa vydala. Bola som ako dievča niekoľkokrát zamilovaná, ale aj tak tam bolo stále to povolanie pre Ježiša. Veľký vplyv na mňa mala sestra Benigna Machálková z Kongregácie sestier sv. Cyrila a Metoda. Videla som na nej, že je do Krista úžasne zamilovaná. V 28 rokoch sa Ježiš nado mnou zmiloval. Poslal mi dobrého spovedníka, ktorý mi, keď som v spovednici zabudla všetky hriechy a otvorila mu srdce s otázkami povolania (bol to Boží zásah), jasne povedal: Ty si zadaná. Ale ja som neverila Ježišovi, že môže naplniť všetky moje potreby lásky. Neboj sa, povedz mu to, on ti odpovie. A bola to pravda. V jedinom okamihu som vedela, že sa nevydám, že ma Ježiš chce pre seba. Poslal ma do kláštora, kde mal tetu. Nechcela som. Išla som učiť náboženstvo do farnosti, zbavila som sa svojho najväčšieho trápenia, že sa na nič nehodím, a bola som ako zamilovaný blázonko. Po dvoch rokoch som sa zosypala. Uzdravila som sa z depresií, a zdislávky? To bol posmrtný žart môjho priateľa ochrnutého dominikánskeho terciára Julia Augustína Vargu. Spoznala som jednu sestru zdislávku, odišla do Litoměříc a vstúpila do kandidatúry. Tam som jazdila už ako sestra Bernadetta 6 rokov každý mesiac. Keď som mala skladať sľuby na 3 roky, sestra predstavená ma vyhodila, že si mám vziať nejakého vdovca s deťmi alebo si nájsť iné spoločenstvo, že zdislávky nemajú charizmu a končia. Vtedy som počúvla, ale s koncom zdislaviek som nesúhlasila. Vtedy sa ma ujal p. Antonín Krasucki, OP. Prosila som sv. Teréziu z Lisieux, aby som mohla pokračovať na svojej ceste za Ježišom. Zložila som súkromne u spovedníka sľub čistoty na 4 roky. A modlila sa, čo bude ďalej. Postupom času som dostala nápad, že by sa zdislávky mohli obnoviť ako katechetický inštitút. So starými sestrami po odchode mladej predstavenej som sa ďalej stýkala a mala ich rada. A ako to dopadlo? Dominikáni sa zaslúžili o to, že som začala študovať teológiu a spiritualitu zasväteného života v Olomouci. Sestry ma vzali späť, skladala som sľuby na 3 roky a potom večné. Pretože nebol nikto, kto by mohol zastávať úrad predstavenej, ktorá bola už veľmi stará, zvolili sestry za predstavenú mňa. Bolo to so slzami a strachom. Ale Pán Ježiš povolal nové, dobré a sväté sestry. Túto službu vykonávam 12 rokov, v decembri ma niekto vystrieda. Bohu vďaka.

Prečo ste sa rozhodli práve pre tento druh zasvätenia?

Spovedník mi povedal, keď som odmietla ísť do kláštora, že mi teda ostáva náhradné riešenie: sekulárny inštitút. V živote som nič také nepoznala a nepočula o tom. Cítila som, že v kláštore budem ďaleko od života obyčajných ľudí, že tam nezapadnem so svojou povahou, že sa nebude mať kto starať o maminku… Až pri štúdiu na teológii som pochopila, že život v inštitúte nebolo náhradné riešenie, ale autentické povolanie, ku ktorému dal Boh svoju milosť, aby som ho zvládla…

Čo je pre Vás v tomto povolaní pekné a čo ťažké?

Pekné je: mohla som spečatiť svoju lásku k Ježišovi sľubmi, urobila som podľa svojich síl všetko, čo odo mňa chcel, dal mi do srdca pokoj, duchovnú rodinu, zázemie sestier, prijatie Cirkvi, rozvinutie duchovného materstva, možnosť byť blízko ľuďom, starať sa o duševne chorých, navštevovať vraha vo väznici, pomáhať ľuďom v dlhoch, zaostalým, osamelým, pomôcť vychovať dvoch kňazov, sprevádzať mládež na ceste k dospelosti, hrať na varhany, učiť náboženstvo, viesť chrámový zbor, pokrstiť a byť krstnou mamou môjmu bývalému riaditeľovi, byť 30 ľuďom krstnou a birmovnou mamou a byť šťastná…

Ťažké: niekedy v službe Cirkvi nepochopenie a neprijatie, absolútna nazaistenosť v starobe…

Ako žijú staršie sestry?

Sestra Anna Katarína Smetanová žije v Domove dôchodcov na Moravci, sestra Mária Františka MIksová žije v Domove dôchodcov v Starej Boleslavi (momentálne kvôli opravám v Prahe). Sestry pravidelne navštevujeme a prosíme o modlitby. Sú to sväté ženy, útrapy staroby obetujú za nás a za Cirkev.

 

Jana Solárová