V dnešnej dobe často počujeme vetu: „Riaď sa svojím srdcom.“ Ako by to však malo byť? Je dobré riadiť sa svojimi emóciami (vášňami) alebo je to zlé a všetko by malo podliehať rozumu? A čo samotné emócie – sú morálne dobré alebo zlé?

Každý zdravý človek prežíva emócie. To je fakt. Či už sa jedná o lásku, nenávisť, túžbu, strach, radosť, smútok alebo hnev. Kto nás stvoril ako komplexné bytie s telom, dušou, rozumom a emóciami? Boh. Znamená to, že emócie sú dobré? Nie tak celkom. Znamená to, že sú zlé? Opäť, nie tak celkom.

Poďme sa pozrieť na takú emóciu lásky. Láska túži po dobre. Táto túžba je pôvodcom aj všetkých ostatných citov. Keď kráľ Dávid zatúžil po Betsabe, bol poháňaný citom lásky, ktorej šlo o dobro. Ale jeho vlastné, telesno-emočné dobro, ktoré bolo morálne zlé. Naopak Rút, vedená láskou ku svojej svokre Noemi, opúšťa svoju krajinu, svojich pokrvných príbuzných a vydáva sa ako cudzinka do neznáma. Jej láska je tiež túžbou po dobre – po dobre jej svokry. Tieto dva príklady však neznamenajú to, že všetko konanie pre vlastné dobro, musí byť hneď morálne zlé a naopak, všetko konanie pre dobro druhých skutočne morálne dobré. Rozdiel medzi konaním Dávida a Rút je totiž to, že prvý nepodriadil svoje emócie rozumu, ktorý by mu pripomenul deviate prikázanie. Naopak pri Rút ju nie len jej rozum, ale aj emócie viedli ku konaniu morálneho dobra.

A čo napríklad hnev? Všetci dobre poznáme Kaina. Toho Kaina, ktorý pocítil veľký hnev, keď Boh neprijal jeho obetu. Hnev na svojho brata Ábela, ktorý ho viedol k tomu, že ho zavraždil. Je teda hnev zlý? Čo potom Ježiš, ktorého „strávila horlivosť“ za Otcov dom? Veď si v hneve uplietol bič, prevracal stoly a kričal na predavačov. Jeho hnev, bol však hnevom, ktorý sa zrodil z túžby po dobre, po náprave, viedol ku spravodlivosti.

Vyzerá to teda tak, že naše vášne môžu byť dobré aj zlé. A je to naozaj tak. Naše city sa môžu totiž stať súčasťou čností alebo naopak, môžu viesť k nerestiam. To, či sú morálne dobré alebo zlé závisí od toho, akou mierou skutočne závisia od rozumu a vôle, a či sú s nimi v súlade. Keby Kain pociťoval hnev, ale šiel by sa prejsť a vychladnúť, pretože by rozumom rozpoznal, že Boh prikázal „nezabiješ“, jeho hnev by ostal hnevom, nebol by ani dobrý ani zlý. Keby Dávid zatúžil po Betsabe, ale šiel by si zabehať a vychladnúť, pretože by rozumom rozpoznal, že nemá túžiť po manželke blížneho, bolo by všetko v poriadku. Aby však naše vášne neboli iba neutrálne, ale stávali sa súčasťou čností, musíme dovoliť Kristovi, aby ich vykúpil. Jedine v Ňom, v Jeho sile a Láske, ktorá nie je len citovým vzrušením, môžu naše vášne dostať správne smerovanie. A potom nás k skutočnému morálnemu dobru nebude viesť len naša vôľa a rozum, ale aj city.

Nebojme sa teda odovzdávať Bohu aj naše emócie. Sú Jeho dielom, Jeho darom a chce sa dotknúť aj ich. Pretože Bohu nezáleží len na jednej časti našej osoby. Chce nás v celistvosti priviesť k svätosti, mravnej dokonalosti.

Helena Gallusová

Čo k tejto téme hovorí Katechizmus?

1762 Človek sa zameriava na blaženosť svojimi vedomými a dobrovoľnými činmi. Vášne alebo city, ktoré zakúša, ho môžu na to disponovať a k tomu prispievať.

1768 Silné city nerozhodujú ani o morálnosti, ani o svätosti ľudí; sú nevyčerpateľnou zásobárňou obrazov a citových hnutí, v ktorých sa prejavuje morálny život. Vášne sú morálne dobré, ak prispievajú k dobrému konaniu; v opačnom prípade sú zlé. Správna vôľa zameriava na dobro a na blaženosť citové hnutia, ktoré si osvojuje; zlá vôľa podlieha nezriadeným vášňam a vybičúva ich. Vzrušenia a city sa môžu stať súčasťou čností (1803) alebo sa môžu v nerestiach zvrhnúť.(1865)

1775 Dokonalosť morálneho dobra spočíva v tom, že človeka nepobáda k dobru iba jeho vôľa, ale aj jeho „srdce“.