Čoraz častejšie sa ozývajú hlasy, ktoré volajú po spravodlivosti, po právach a po rovnosti. Ako reakciu na toto volanie často zaujímame dva postoje. Prvý postoj je ten, že začíname svet a spoločnosť vnímať rozdelene. My a oni. Každého s iným názorom alebo z inej skupiny vnímame ako nepriateľa, s ktorým sa ideme hádať, kto má na čo právo. Druhý postoj je postojom, keď nás tieto nekončiace žiadosti unavujú a namiesto záujmu o druhých sa sťahujeme do seba, len aby nám už všetci dali pokoj. Ani jeden z týchto postojov nie je správny.

Boj za sociálnu spravodlivosť nie je nikdy zlý. Sociálna spravodlivosť má totiž každému vytvárať podmienky, ktoré sú v zhode s tým, k čomu je povolaný a na čo má právo podľa svojej prirodzenosti. Skutočná spravodlivosť vychádza len z rešpektovania dôstojnosti človeka. Tej dôstojnosti, ktorú máme ako ľudia stvorení a vykúpení Bohom, povolaní k rovnakej blaženosti. Je teda veľmi dôležité pri snahe o sociálnu spravodlivosť rozlišovať medzi skutočnými právami ľudskej osoby a medzi nárokmi, ktoré sa tvária ako spravodlivé ale v skutočnosti nerešpektujú práve dôstojnosť ľudskej osoby. To nás vracia späť k postojom, ktoré zaujímame.

Ako kresťanom nám musí byť cudzí postoj rozdelenie a delenia spoločnosti na my a oni. Musia nám byť cudzie predsudky a opovrhovanie akoukoľvek skupinou, ktorá je iná ako my. Či už sa jedná o osoby opačného pohlavia, ľudí s odlišným vierovyznaním, inou kultúrou, jazykom či skrátka o ľudí s opačným názorom. Ježiš nás, svojich učeníkov, predsa nevyzýval, aby sme urážali a nenávideli tých, ktorí rozmýšľajú inak ako my. Ani tých, ktorí sa mýlia v najzákladnejších ľudských právach. Ako kresťania sme povolaní milovať svojich nepriateľov, milovať tých, čo nás urážajú, nazývajú ovcami, tmármi a tými, čo žijú v stredoveku. Aj keby všetky zákony chránili skutočnú sociálnu spravodlivosť, nič by nám to nebolo platné, ak by sme nemali lásku. Lebo len láska ruší hranice, vytvára jednotu a tým aj skutočnú spravodlivosť, v ktorej považujeme druhých „za svoje druhé ja“.

Rovnako nám má byť cudzí postoj nezáujmu a únavy nad potrebami druhých. Nikdy nám nesmie byť ukradnutý druhý človek, nikdy si nesmieme zatvrdiť srdce ľahostajnosťou či odporom. Pretože za každým volaním po spravodlivosti, akokoľvek pomýleným, je ľudská bytosť s nekonečnou dôstojnosťou, naša sestra či brat, ktorí volajú o pomoc. To neznamená, že máme plniť požiadavky druhých, ak narúšajú ľudskú dôstojnosť. Znamená to, že máme milovať, počúvať a snažiť sa pochopiť, aby sme potom druhým mohli ukazovať cestu k skutočnej rovnosti a spravodlivosti. Nie len oni potrebujú nás. Rovnako aj my potrebujeme druhých. Boh vo svojej prozreteľnosti každému z nás dal iné dary a dobrá. Nikto nemáme všetko. Prijmime teda „kultúru dialógu ako cestu; vzájomnú spoluprácu ako pravidlo správania; vzájomné pochopenie ako metódu a normu.“ (Fratelli Tutti, str. 153)

Helena Gallusová

Čo k tejto téme hovorí Katechizmus?

1931 Rešpektovanie ľudskej osoby predpokladá rešpektovanie tohto princípu: „Každý má považovať svojho blížneho, nikoho nevynímajúc, za ,svoje druhé ja‘ a predovšetkým má brať ohľad na jeho život a na prostriedky, ktoré sú nevyhnutné, aby ho žil dôstojne.“ Nijaké zákonodarstvo nemôže samo osebe odstrániť obavy, predsudky, pyšné a sebecké postoje, ktoré prekážajú vytváraniu opravdivých bratských spoločností. Takéto správania odstraňuje iba láska, ktorá v každom človeku vidí „blížneho“, brata alebo sestru.

1938 Jestvujú aj nespravodlivé nerovnosti, ktoré doliehajú na milióny mužov a žien. Tie sú v zjavnom protiklade s evanjeliom: „Rovnaká dôstojnosť osôb si vyžaduje, aby sa dospelo k ľudskejším a spravodlivejším životným podmienkam. Lebo prílišné hospodárske a sociálne nerovnosti medzi členmi alebo národmi jedinej ľudskej rodiny vyvolávajú pohoršenie a sú v protiklade so sociálnou spravodlivosťou, rovnosťou a dôstojnosťou ľudskej osoby, ako aj so spoločenským a medzinárodným mierom.“