Smrť biskupa Martina bola dôležitým zvratom v živote mladého kanonika: Martinovým nástupcom sa stal Diego, dovtedajší prior kapituly kanonikov, ktorý veľmi obdivoval Dominika. Keďže nový biskup spĺňal predstavy kastílskeho kráľa, bol krátko po svojom vymenovaní v roku 1203/4 poverený diplomatickou misiou do Dánska, kde mal dohodnúť uzavretie manželstva kráľovho syna s mladou dánkou šľachtického pôvodu. Diego sa rozhodol vziať so sebou Dominika. Keď prechádzali cez južné Francúzsko, prišli títo dvaja Španieli do styku s herézou Albigenských ( podľa slávneho okcitánskeho mesta Albi, kde bolo veľa Katarov, ako sa Albigenským často hovorilo). Jedného večera sa, neďaleko Toulouse, biskupský sprievod zastavila na noc v hostinci, ktorého hostinský bol heretik. Cesta bola vyčerpávajúca, ale Dominik sa rozhodol neodpočívať, ale porozprávať sa s krčmárom, a po dlhej diskusii sa „z Božej milosti“ muž obrátil: toto bolo ovocie prvého apoštolského úsilia Dominika, ktorý bol „pohnutý ľútosťou nad veľkým množstvom duší, ktoré sú tak úboho oklamané “(Libellus 15).

Po návrate do Osmy sa Diego a Dominik s kráľovským mandátom opäť vydali do Dánska uzavrieť manželstvo a priviesť snúbenicu k jej ženíchovi. Zdá sa však, že mladá žena medzičasom zomrela, takže nebolo možné uzavrieť žiadne manželstvo. Na spiatočnej ceste, v lete 1205, sa Diego a Dominik vracali cez Rím, aby sa stretli s pápežom Inocentom III. a požiadali ho o povolenie ísť ku Kumánom, ktorí boli stále pohanmi, aby ich obrátili. Ale pápež nesúhlasil a poslal ich späť do ich diecézy v Španielsku. Humbert z Romans interpretuje toto pápežovo odmietnutie ako prorocké:

„Ale pápež nevyhovel týmto prosbám, ba ani ďalšej žiadosti, aby mu bolo umožnené zostať biskupom, zatiaľ čo by s jeho povolením vstúpil na kumánske územie a kázal. Na spiatočnej ceste teda navštívil Citeaux a potom sa ponáhľal späť do Španielska. Ale Božia prozreteľnosť, ktorá mu už niekoľkokrát zabránila Božím skrytým zámerom uskutočniť čo zamýšľal, vzhľadom na niečo dôležitejšie, teraz pripravovala ďalšiu prekážku na tejto ceste.“ (Legenda Maior 7)

V Montpelier sa stretli s pápežským legátom, ktorý kázaním vyzýval heretikov k obráteniu. Keď Diego videl, ako bohato sú poobliekaní, zvolal:

Nie týmto spôsobom, moji bratia, toto nie je cesta, ako môžete uspieť. Nemyslím si, že je možné iba slovami priviesť späť k viere tých mužov, ktorých skôr priťahuje príklad. Pozrite sa na heretikov: navonok ukazujú zbožnosť a získavajú si jednoduchých ľudí klamným príkladom evanjeliovej chudoby a jednoduchosti. Preto, ak im nebudete podobní v chudobe a jednoduchosti, nedokážete takmer nikoho napraviť, spôsobíte veľa škody a vôbec vás nebudú počúvať. Vyrazte klin klinom, vyžeňte falošnú svätosť skutočnou zbožnosťou, pretože iba pravá pokora môže premôcť pýchu týchto falošných apoštolov. […] Opýtali sa ho teda: „Čo nám poradíš, dobrý otče?“ On odpovedal: „Urobte to, čo budem robiť ja.“ Nato, naplnený Pánovým duchom, zavolal si mužov, ktorí ho sprevádzali, a poslal ich aj s kočmi a výbavou späť do Osmy a ako svojich spoločníkov si ponechal iba pár klerikov. Potom oznámil svoj úmysel zostať nejaký čas v tomto regióne, aby šíril vieru. (Libellus 20)

Táto cesta mala rozhodujúci význam pre kanonikov z Osmy, ktorí zmenili cieľ svojej misie: uvedomili si, že v samotnom kresťanstve existuje vážny problém evanjelizácie, a že mu treba naliehavo čeliť, pretože v oblastiach južného Francúzska sa heréza šírila alarmujúci spôsobom.

Katarizmus bol dualistickou herézou, ktorá mala ponúknuť odpoveď na problém zla. Katarské učenie vysvetľovalo počiatky sveta v zmysle rozkolu v božskej jednote: Stvorenie bolo dielom menšieho Boha alebo dokonca, pre najradikálnejšie prúdy, samotného satana. Z toho vznikla idea, že Kristus sa skutočne nevtelil, ale že to bol anjel, ktorého poslal Otec, aby ohlasoval pravdu ľudstvu, aby vyslobodil ich ducha, žiarivú božskú iskru, z uväznenia a temnoty tela. Katarizmus stál na prastarých mýtoch a legendách, ktoré siahali až k počiatkom kresťanstva a vychádzali z gnostických tendencií. Je pravdepodobné, že toto doktrinálne jadro bolo ťažko prístupné väčšine jeho nasledovníkov, ale pochopili praktické a etické dôsledky tohto radikálneho odmietnutia hmoty a vychádzali z prísnej disciplíny, zdržiavajúcej sa mäsa a sexuálnych vzťahov. Konečným cieľom bolo zabrániť pokračovaniu ľudského rodu. Tí najradikálnejší, ktorí sa považovali za dokonalých, skutočne praktizovali rituálnu samovraždu známu ako „endura“. Napriek svojmu pesimistickému posolstvu a extrémnej askéze sa katarizmus, ktorý sa v Európe objavil v predchádzajúcom storočí, značne rozšíril v severnom Taliansku a v Languedocu až do bodu, kedy z neho vznikla Cirkev s hierarchickou štruktúrou, paralelnou s tou rímskou. Katarské hnutie vyvinulo silnú snahu prozelytizmu, ktorá bola podzemná, ale efektívna a pevne sa opierala o obyčajných ľudí: vyzdvihovala protiklad medzi hrdinstvom týchto „dobrých kresťanov“ a bohatstvom a mocou inštitucionálnej cirkvi. Odvaha mužov a žien pripravených svedčiť o svojej viere až po mučenícku smrť, si získala obdiv všetkých spoločenských vrstiev. Reakcia Cirkvi na šírenie tohto fenoménu bola príliš pomalá a spočiatku úplne neadekvátna.

Biskup Diego dokonale vystihol dôvody tohto neúspechu: bol to problém dôveryhodnosti a vernosti. Je pravdepodobné, že zo skúsenosti vedel, že populárny antiklerikalizmus nemožno prekonať bez uistenia, že on a ľudia ako on, nebudú stáť v tieni podozrenia zo svetáckosti: musia sa prezentovať ako skutoční viri evanjelici – muži evanjelia. Preto sa vydal kázať a zapojil sa do diskusie s heretikmi. Po návrate do Osmy (pred 29. aprílom 1206) Dominik rezignoval na svoju funkciu subpriora a v júli sa vrátil na juh Francúzska. So svojimi spoločníkmi sa pripojil k biskupovi Fulkovi z Toulouse (alebo z Marseille) do ťaženia proti heretickému kázaniu v oblasti Akvitánska v súlade s novou stratégiou navrhnutou Diegom: chudobné kázanie uskutočňované s použitím jediných zbraní – slova a svedectva.

Skôr ako by prešiel rok – teda pred 25. marcom 1207 – dal biskup Fulko, na naliehanie Dominika, Diegovi malý kostol v dedine Prouilhe, aby umožnil viacerým katarským ženám, ktoré Dominik a jeho spoločníci priviedli k obráteniu a vrátili sa ku katolíckej viere, aby mohli žiť spolu „svoje zasvätenie“. Humbert z Rimans hovorí:

Na tých miestach žili aristokrati, ktorí donútení chudobou, zverili svoje dcéry heretikom, aby ich kŕmili a viedli, no v skutočnosti skôr zavádzali, svojimi omylmi prinášajúcimi smrť. Boží služobník biskup Diego sa zľutoval nad nimi v ich neutešenej situácii. Na mieste zvanom Prouilhe založil kláštor, kam ich prichýlil a kde tieto Kristove služobnice prijali klauzúru, prísne observanice a dôsledné mlčanie, a kde prácou svojich rúk, v čistote svojho svedomia, vykonali službu milú ich Stvoriteľovi. Rýchlo rástli počtom i zásluhami, šírili do ďaleka ľúbeznú vôňu, inšpirovali mnohých verných Božích nasledovníkov, aby budovali konventy podobné tomu ich, aby ich sväto napodobňovali. (Legenda Maior 10)

Postupom času sa skupina kazateľov rozpadla a Diego sa musel vrátiť do Osmy, kde 30. decembra 1207 zomrel. Dominik sa však rozhodol zostať v oblasti Toulouse, kde kázal takmer desať rokov.

Keď sa väčšina z tých, ktorí zostali v Toulouse, dozvedela, že tento Boží muž zomrel, vrátili sa do svojich kláštorov. Zostal iba brat Dominik a pokračoval v kázaní. Niektorí však pri ňom nejaký čas zostali, no neboli s ním ešte spojení nijakými sľubom poslušnosti. (Libellus 31)

Toto Dominikovo rozhodnutie zahŕňalo vážne osobne riziko. Nesmieme zabudnúť na to, že v roku 1209, po zavraždení pápežského legáta Petra z Castelnau, začala krvavá krížová výprava proti Albigencom. Konflikt, ktorý trval dvadsať rokov, počas ktorého bojovníci zo severu Francúzska nielenže vyhubili kacírov, ale tiež vytvorili vlastnú politickú kontrolu nad obyvateľmi Occitanie. V týchto dramatických situáciách sa Dominik nepripojil ku kazateľom krížovej výpravy. Dištancoval sa od akéhokoľvek druhu násilia a pokračoval v kázaní „modlitbou a príkladom“.

Dominikova vernosť a vytrvalosť, keď zostal kázať „takmer sám“, boli odmenené a okolo neho sa utvorila prvá komunita. V januári 1215 sa mu dvaja obyvatelia Toulouse, Pierre a Thomas Seilhan, „darovali“ sľubom, a zároveň mu dali svoj vlastný dom; a ďalší ich nasledovali. O niekoľko mesiacov neskôr biskup Fulko pridelil novozaloženej komunite kostol s priľahlým domom, zaistil im malý príjem a ustanovil v jeho diecéze Dominika a jeho spoločníkov za „kazateľov“ podľa vzoru evanjelia: chodili pešo, žili Kristovu chudobu a hlásali pravdu evanjelia všetkým:

[…] Fulko, v blahej pamäti, ktorý prechovával láskavú náklonnosť k Dominikovi, milovanému ľuďmi i Bohom, keď videl spoločný život bratov, ich milosť a zápal pre kázanie, bol naplnený radosťou z tohto jasu nového svetla. So súhlasom svojej kapituly im udelil šestinu všetkých desiatkov diecézy, aby si z tohto príjmu mohli zabezpečiť to čo bolo nevyhnutné, čo sa týka kníh a živobytia (Libellus, 39).

Napokon sa splnil Diegov sen o tom, že sa raz skupina kazateľov zaviaže ohlasovať evanjelium v ​​úplnej chudobe. Ale pole, ktoré malo byť zúrodnené, bolo stále príliš obmedzené – zasahovalo iba Touloussku diecézu. Podľa zákonov nemal Fulko ako miestny biskup ani právomoc, ani možnosť premeniť predchádzajúcu pápežskú misiu kázania proti heretikom na diecézny inštitút bez dočasného súhlasu pápežského legáta; bolo preto potrebné mať potvrdenie z Ríma, aby bola zabezpečená kontinuita praedicatio (kázania) mimo územia Toulouskej diecézy. A tak Dominik v roku 1215 sprevádzal Fulka do Ríma, kde sa konala veľká udalosť stredovekej cirkvi, štvrtý Lateránsky koncil.

Pápež Inocent III. si uvedomil, že ozbrojené potlačenie nebolo dostatočné a že na vytrhnutie veriacich zo zovretia veľkých heréz je nevyhnutné pracovať na presviedčaní a rozsiahlej rekatolizácii území. Medzi hlavné nástroje obnovy boli určené tieto kritériá: po prvé posilnenie sviatostnej praxe pričom centrálne miesto patrilo Eucharistii a kajúcnosti, a po druhé kázanie, čo bola úloha, ktorú mali v posledných storočiach stredoveku zaručiť nové žobravé rády. Boli to synovia Dominika a Františka, ktorí mali obnoviť jazyk viery a odovzdať posolstvo evanjelia obyvateľom miest.

Títo dvaja pútnici dostali audienciu u pápeža Inocenta III., aby mu vysvetlili svoj plán a požiadali ho o súhlas. Pápež však ihneď nepotvrdil praedicatio z Toulouse, ale odporučil Dominikovi, aby sa vrátil, porozprával sa so svojimi spoločníkmi, a aby preskúmali a vybrali si jednu z už schválených regúl: až potom potvrdí, v čo Dominik dúfal. Je pravdepodobné, že pápež chcel ochrániť kazateľov z Toulouse pred problémami, s ktorými sa stretávali iné nedávno vzniknuté skupiny, ako napríklad „Pauperes catholici“(„katolícki chudobní“ rehoľa založené pod záštitou Inocenta III skupinou valdénskych v Španielsku, ktorí sa vrátili do Cirkvi pod vedením Duranda z Osca). Išlo však ešte o niečo rozhodujúcejšie a dôležitejšie: Dominik a jeho spoločníci by sa mohli ľahšie usadiť na zvyšku územia ostatnej pápežskej misie proti heréze a tak prispieť k obnoveniu kázania v celej Cirkvi, ako koncil ustanovil v článku 10.

Humbert z Rimans videl túto udalosť ako dielo prozreteľnosti:

Keď potom biskup Fulko z Toulouse, blahej pamäti, odišiel do Ríma na všeobecný koncil, pripojil sa k nemu Boží muž Dominik, ktorého mal biskup veľmi rád; spolu s ním šiel aj k najvyššiemu pontifikovi Inocentovi a požiadal ho, aby potvrdil pre neho a pre všetkých, ktorí ho nasledovali rehoľu, ktorá sa bude volať [Rehoľa] Kazateľov. Ale [pápež] na žiadosť tohto druhu spočiatku nereagoval, nič sa však nedeje bez Božej vôle, pretože vikár Ježiša Krista určite vedel, aké nevyhnutné je pre univerzálnu Cirkev ktorej predsedal to, v čo Boží muž Dominik dúfal na základe božieho vnuknutia. Dôveryhodní [svedkovia] dosvedčili, že jednej noci sám Najvyšší pontifik, zjavením ktoré mu Boh dal vo sne videl, že je Lateránska bazilika náhle v nebezpečenstve a hrozilo jej zrútenie, skoro akoby sa rozpadali samotné múry. Keď videl túto scénu, triasol sa a zároveň nariekal. Z opačnej strany Boží muž Dominik náhle pristúpil a podoprel celú budovu v momente, keď už padala, postavil sa tam a podopieral ju svojimi ramenami. Užasnutý novotou tohto výjavu, s obozretnosťou a pochopením jeho významu, bez zdržania a ďalších prekážok, schválil plán Božieho muža a s radosťou prijal jeho žiadosť. Povzbudil ho aby, len čo sa vrátil k bratom a po starostlivej úvahe spolu s nimi a po vzájomnej dohode, vybrali si už schválenú regulu, na ktorej základe položí rozvoj rehole, ktorá mala práve vzniknúť; nakoniec sa teda vrátil k pápežovi a dostal potvrdenie, ktoré si želal. (Legenda Maior 20)

Dominik si uvedomoval, že ​​jeho spoločníkov je príliš málo na to, aby naplnil túto širokú víziu a ich úlohu v nej. Podľa Gerarda de Fracheta vo Vitae fratrum dostal útechu v sne, kde videl svojich bratov, ako po dvoch kážu po celom svete.

fr. Gianni Festa OP

Originál: https://dominicus800.op.org/en/st-dominic/

Obr.: Svätý Dominik káže Albigencom, vitráž v Kostole svätého Dominika, 19. storočie, Washington DC