Vykupiteľská obeta Ježiša Krista na kríži nám dáva nádej na večný život s Bohom a na konečné vzkriesenie – nádej, že sa navždy budeme naplno tešiť z Božej prítomnosti. Vo svetle tejto úžasnej nádeje sa my kresťania môžeme cítiť vinní za svoj smútok. Namiesto smútku nad stratou milovanej osoby si myslíme, že by sme sa mali radšej tešiť v nádeji, že sa raduje z blaženej vízie. Táto predstava nás často viedla k tomu, že sme sa vzdali smútočného, uplakaného a žalostného pohrebu a namiesto neho vynútili „oslavu života“. Oslava života môže často prehliadať dôležitosť modlitby za dušu zosnulého – tradíciu Cirkvi od jej prvých dní. Svätý Tomáš Akvinský píše, že modlitba za zosnulých je prejavom lásky k blížnemu (ST Suppl. q. 71, a. 2). Ale proces oslavy života tiež nachádza svoje vhodné miesto v smútočnom trúchlení.
Akvinský identifikuje trúchlenie ako smútok vyplývajúci z poznania nejakého nedostatku, nedostatku, ktorý na nás pôsobí bolestivým a vnútorným spôsobom (ST I-II, q. 35). Keď smútime za milovanou osobou, cítime vnútornú bolesť, pretože sa vyrovnávame s realitou: táto osoba, ktorú sme tak milovali, už nie je medzi nami. Práve v tomto bolestnom procese smútenia sa nám viac ukazuje dobrota človeka, čo môže mať za následok ďalšie zintenzívnenie nášho smútku (porov. ST I-II, q. 37).
Toto obdobie smútku – bolestivé spomínanie na odídenú osobu – môže byť príležitosťou, aby sme boli vďační Bohu. V spomienkach myslíme na človeka, ktorý nám chýba (ako hovoril, správal sa k nám milo atď.). Keď premýšľame o týchto vlastnostiach, uvedomujeme si, ako vždy prítomná Božia láska pôsobí v našich životoch pre naše dobro svojím vlastným tajomným spôsobom. Ukazuje sa, že to, čo nám v skutočnosti chýba, nie je len človek sám osebe, ale dobro, ktorým ho Boh obdaril svojim osobitným spôsobom. Chýba nám toto konkrétne vyjadrenie Božej dobroty, keď pretekala a preukazovala sa v tejto osobe.
Potom máme príležitosť poďakovať Bohu za požehnania tejto osoby a prosiť, aby nám dal tie isté dobré dary, aby sme pokračovali v odkaze nášho milovaného zosnulého nasledovaním jeho dobrého príkladu. Týmto spôsobom bude život zosnulého naďalej prispievať k našej spáse v nasledujúcich rokoch. Položiť si otázku „Čo by v tejto situácii urobil otec?“ je vlastne uznaním, že otec mal naozaj dobré vlastnosti, ktoré by sa práve teraz mohli hodiť. Ak si nájdeme čas na zamyslenie sa nad týmito dobrými vlastnosťami, môžeme ľahšie žiť cnostný život, ktorý vedie k našej spáse prostredníctvom darov, ktoré Boh dal zosnulým.
Z príkladu nášho Pána v smútku za Lazárom vieme, že smútok sám osebe nie je zlá vec (Jn 11, 35). Ježiš povedal: „blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení“ (Mt 5, 4). Svätý Tomáš tiež poznamenáva, že dokonalé šťastie je skutočne možné len v budúcom živote – keď dosiahneme náš konečný cieľ zjednotenia s BohoBm, najvyšším a nekonečným dobrom (ST I-II, q. 1-5). Akvinský tiež opakuje Ježišove slová z Kázne na vrchu, keď hovorí, že smútok súčasného života nás vedie k blahu budúceho života (ST I-II, q. 35, a. 3, ad. 1). Inými slovami, už len to, že teraz nie sme šťastní, je dôkazom toho, že budeme šťastní v budúcnosti, lebo Boh nám nedáva žiadnu túžbu, ktorú by on sám neplánoval uspokojiť svojím dokonalým spôsobom. Smúťme teda teraz, ale robme to s radosťou z darov, ktoré nám boli dané prostredníctvom našich blízkych tu v tomto súčasnom živote, a s nádejou, že sa z nich budeme dokonale tešiť v živote budúcom.
Br. Pius Henry OP
Obrázok pixabay.com
